Neuhádneš, kto

ťa pozdravuje, hučí mi kamarátka nadšeným hlasom do ucha. Odtiahnem slúchadlo, teda mobil od ucha a mám pocit, že minimálne to musí byť Prezident Vesmíru, podľa spôsobu, akým mi dáva najavo, že je to pre mňa česť.
Ja omnoho menej natešená, než ona, som vzdala hádanie, veď dlhé desaťročia mám so svojím rodiskom len nepatrný kontakt.
- Predsa Artur!

Tak som si zaspomínala, ako som stála pred maminým veľkým zrkadlom na zakázanom území, v rodičovskej spálni, vážne som si kontrolovala červené šaty so žltými hviezdičkami, obdivovala som svoju bacuľatú tvár s dorovna zastrihnutou ofinou a bola som si istá, že sa za Artura vydám.
Mala som 8 rokov.

Lenže. On z rodiny intelektuálov, ja z obyčajnej. Veľmi rýchlo jeho rodičia presmerovali jeho záujem o mňa, preložili ho do inej školy, a ja som ani nevzdychla. Moji rodičia mi tak nejak naznačili triedne rozdiely, a z toho by vytriezvel iste každý.

A dnes ma pozdravuje šťastne ženatý chlap, otec, starý otec, ktorému som bola prvou láskou.
Jeho manželka sa stále pýta, kto je to, koho pozdravuje.
Ja to nie som. Je to Detstvo...