Chcem pohladiť svojho anjela

lebo mu dávam celý rok dosť zabrať a on chudák má čo robiť, aby ma držal na uzde. Vždy, keď chcem vystrčiť rožky, treskne mi po hlave a zastrčí ich späť. Vždy, keď sa „naháňam“ viac, ako vládzem, tak mi „podloží nohy“ a ja zastanem. Dnes sa o to pokúšal, ale nepodarilo sa mu to. Popozajtra sa mu to podarí, viem to. Bude sa z toho tešiť a ja tiež, lebo viem, že mi za to na udobrenie znesie takmer „modré z neba“.

Volám ho Vianoce. Neviem, ako vyzerá, ale viem, ako vonia. Vanilkou, škoricou, ihličím a obyčajným človečenstvom. Asi je „beťár“, lebo, aj keď ho nevidím, predsa ho cítim. Všade, na tele i na duši. Sála z neho krásne teplo a ... anjelská hudba. On vie, že hudbu milujem ... a milujem aj jeho. Neviem však, či on vie aj to. Chcem ho pohladiť, chcem, aby to vedel.

Neviem, ako sa ku mne dostal. Či mi ho niekto "vyfasoval" alebo iba tak, daroval. Ale veď je to jedno. Som mu za to vďačná. Vďačná za to, že mi dal „moje Vianoce“!

P.S.:

mám rada ľudí a mám rada vás. Chcela by som, aby ste aj vy mali svoje Vianoce. Krásne, voňavé, veselé i šťastné.

Želám vám ich!