Jen čihej, pusinko, čihej..

Sedím si tak vo vani, voda obmýva boky. Našťastie sú to ešte stále pre niekoho zvodne)) umyvam vlasy šampónom a cítiac ich konzistenciu, ktorá nutne potrebuje po lete odstrihnuť, prepadá ma predstava, že sedím v kadernickom kresle, a tak vravím svojej kadernícke, jen čihej, jen čihej. Podvedome sa mi táto veta vynorila v mysli z čias dávno zabudnutých.
Sranda, koľko veci sa dokáže nepozorovane ukryť v našej pamäti. Replika stará hádam aj štyridsať rokov.
Bola som dievča a rada som sledovala malé televízni sázeni. Nieže by som stávkovala, na to som nebola dosť vhodný typ, ale fascinovali ma životné príbehy, príbehy divákov, ktoré napísal život.
" maminko, jaaa číhám. Jen čihej pusinko, čihej." )))
Keď však mamička vošla do miestnosti, kde bolo jej dievčatko, zistila, že strihá závesy na obloku.
V živote sa často stane, že toho druhého nepochopíme, presne ako to myslí, že všetko môže byť inak, než sa zdá.
" Jen číhej, pusinko, číhej. "