Smútok...

v poslednej dobe si zvykám, že si večer sadnem k notebooku a nechám voľne plynúť myšlienky a pocity a snažím sa ich zaznamenať.., nerozmýšľam nad tým, čo píšem, nesnažím sa to rozumovo modifikovať.., je to celkom zaujímavé a aj ukludňujúce.., niekedy je z toho básnička, no dnes večer som napísal nasledovné.., ale prečo? to ani sám neviem, vyšlo to samo..

Dnes mi je zase trochu smutno.., "zase" neznamená, že "každý deň", ale neznamená to ani "zriedka".. Vtedy sa sem väčšinou neprihlasujem, nemám sa s kým o tom porozprávať, a ani nechcem s tým niekoho zaťažovať. Ale dnes som sa rozhodol, že sa pokúsim o tom napísať blog.., no pochybujem, že sa mi to podarí.. Zaujímalo by ma, ako ste na tom vy. Naozaj ste všetci takí šťastní ako vyzeráte na tých fotkách? Dôvod môjho smútku mi nie je úplne jasný, je ich totiž niekoľko a tak nejako spolu splývajú do takej čiernej masy, ktorá ma pohlcuje.. Pritom si uvedomujem, že tie dôvody vlastne nie sú až také dôležité, v podstate by som kľudne mohol byť aj veselý. Ale nie som. V čom teda je ten problém? Že by som ja "naschvál" nechcel byť veselý? A preto neviem byť šťastný?
Možno je to v génoch a s tým potom nič nenarobím.. Možno raz vedci prídu na to, ktoré gény zodpovedajú za pocity šťastia, a ktoré majú na svedomí smútok.. A potom naši geneticky modifikovaní potomkovia už smútok nezažijú.. No nebudú sa potom sťažovať na amatéroch, že "zase" sa cítia šťastní? Nebude im ten smútok tak trochu chýbať?