Straty a ... nič.

Užívam si to. Cítim, že s ním nie som sama. Uloží si hlavu na moju ruku a zaspávame spolu. Keď sa rozhodnem otočiť na druhý bok, bez protestov sa odsunie, ale stále je pri mne, pohľadom dáva najavo, že je to v poriadku. Je tu, lebo tu chce byt.

Spomenula som si na debaty o rodákoch, ako je človek pyšný, že pochádza z toho mesta, odkiaľ ten svetoznámy, úspešný človek ... Raz tak hovorím pri prechádzkach po Brne kamarátovi, že aj ten slávny tenor je odtiaľto, a on to odignoroval. Mali sme aj iné osobnosti na pretrase, tak som netrvala na jeho vyjadrení. Neskôr som videla v tv dokument. O tom zaujímavom mladom mužovi, jeho kariére na svetových operných scénach, o jeho zamilovanosti do iného muža.... a pochopila som, že pre niektorých ľudí to nie je prijateľné. Proste, pre môjho puritánskeho kamaráta neexistoval, nebol, jeho úspechy naozaj vydreté prácou neznamenali nič. Kvôli jeho orientácii.

Prečo mužom, hetero mužom, tak veľmi prekáža muž, ktorý vie milovať muža?

Nevrátil sa. Nikdy nikto už si svoju hodvábnu packu nepoloží na moju ruku, nikdy už jeho milú tlaminku neuvidím, nebude sa so mnou ukladať k spánku. Niekoľko hodín už slzím, ako je to nespravodlivé, mať len jedinú spriaznenú dušu a aj o tú prísť. Mám pocit, že si musím zriadiť chov, aby som mala desiatky kocúrov, nech sa nestane, že budem tak príšerne nešťastná zo straty...