Len také omrviny

Keďže som dlhšiu dobu a ešte stále na homeoffice + zdržiavam sa najmä doma, veľa zaujímavého sa mi za posledné mesiace neprihodilo.
No posledne sa to začalo nejako lámať.

Na príklad včera ma navštívil (lepšie povedané prekvapil) bývalý kamarát s výhodami alebo milenec, ktorého som tu v blogu spomínala pod prezývkou Žeriav. Nebolo by na tom nič prekvapivé, keby tu niekedy predtým u mňa bol (vždy som navštevovala ja jeho). Ani som netušila, že vie, kde bývam... Nebolo by na tom nič prekvapivé, keby som sa zrovna neopaľovala v gaťkách - rozkrokom smerom ku plotu, lebo však polosamota. A on ma zobudil zo sladkého schrupnutia si s prosbou o vodu. Veď hej, môj rozkrok videl XYkrát. Načo robiť paniku. Neunúvala som sa obliecť si na gaťky niečo ďalšie a stále rozospatá išla po tú vodu. Prehodili sme pár viet nad pohárom vody a zaželala mu pekný deň.
Je fajn byť so svojimi bývalými milencami zadobre. Nikdy neviete, kedy budete potrebovať pohár vody...
......................................................................................

Predvčerom počas behu sa mi zas podarilo spôsobiť menšiu dopravnú kolíziu.
Potrebovala som prebehnúť cez cestu, no videla som blížiace sa vozidlo, a tak som sa rozhodla radšej stepovať na mieste a dať mu prednosť. Keď sa priblížilo, všimla som si, že pripomína také to golfové autíčko a v ňom sedeli dvaja muži v uniformách - pravdepodobne to boli hasiči. Zastali. Asi ma púšťali. No v tom som si všimla, že aj z opačnej strany čaká auto, ktoré zas dávalo prednosť "hasičom". Bolo to len pár sekúnd, no celá tá situácia mi pripadala ako večnosť. Mne bolo v ten moment asi trochu trápne pretriasať svoju riť a bežať pred zrakmi všetkých zúčastnených (keď vidím uniformy, jednoducho spanikárim), a tak som na kraji cesty ďalej šlapala kapustu, usmievala sa a čakala, kým sa golfové autíčko uráči pohnúť. No sláva a česť pánom v uniformách, ktorí dávajú prednosť aj tam, kde prechod cez cestu nie je. Nabudúce sa možno odhodlám predviesť svoj zadok. Pretože u nás, žiaľ, nebýva zvykom, dávať prednosť chodcom/bežcom mimo prechod.
.........................................................................................

Nebolo to tak dávno, čo sme sa s mojím Shaolinom ocitli doma úplne sami. A verte mi, že za posledné mesiace takýchto príležitostí bolo pramálo. Prispôsobili sme sa uspokojovaniu bez hlasitých zvukových efektov (hoci moja 20-ročná posteľ má svoj svet a svoj názor - ťažko ju úplne umlčať).
No tak sme sa na seba vrhli, že sa konečne nebudeme musieť obmedzovať a kontrolovať... Všetko bolo skvelé až na to, že sa mi nedarilo dosiahnuť orgazmus. Bez toho adrenalínu, že je niekto za dverami, to už proste nie je ONO!

S pozdravom Vaša MissKiss