Keď dochádzajú slová

Vyzeralo to na ráno, ako každé iné. Klasická ranná hygiena, káva a vyraziť do ulíc. Za slobodou, prácou alebo len tak, prečo nie?!

Pojem "len tak, prečo nie?!" mi do vmysli vkradla ona. Práva tá, pre ktorú som ráno opúšťal svoj domov a robil som všetko možné "len tak, prečo nie?!".

Koniec koncov, stala sa z toho dokonalá pasia, ktorá vedela poháňať vpred. A aj poháňala, ako divoká rieka, ktorá doslova zhltne malú drevenú plťku.

Tiahlo sa to takto nejaké obdobie a tak, ako pri každom vzťahu, priateľstve alebo "len tak, prečo nie?!" začali dochádzať slová. Ale nie preto, že by sme si nemali čo povedať, ale preto, že to "len tak, prečo nie?!" sa posunulo na vyššiu úroveň.

Na otázku - ako si sa mala, ako ti prebehol deň, stačil už len jeden jediný pohľad a jej oči to dokázali dokonale vykresliť. Vykresľovali to už dávno, len ja som nenachádzal ten správny kľúč, ktorý by mi tú mozaiku pospájal. Trpezlivosť a snaha, jedinečný kľúč na každý vzťah, aj keď veľmi svojský a možno neplniaci spoločenský štandard...

Bola tu pre mňa a ja pre ňu, pretože čoraz viac "len tak, prečo nie?!" dostávalo svoju chuť, ospravedlnenie pred všetkými a pohľady, ktoré milujeme - ktoré hovoria viac, ako slová...