Fajnovka

Každý má inak nastavené, čo je mňam a čo fuj.
Po mnohých prečítaných článkoch si už neprídem divná. Nebolo to tak vždy. Vzbudzovala som od detstva nevôľu svojimi požiadavkami. Mám bežnú schopnosť nevďačníkov, brať všetko ako samozrejmosť , teraz už zmiernenú rokmi a fackami života.
Rodičia, ako všetci zodpovední dospelí, občas utužovali manželstvo výletmi bez detí a napriek zúrivým protestom ubytovali na jednu noc vzdialeného bratranca ako strážcu domu. Mala som štrnásť, urážalo ma, že mi nedôverujú, veď dvoch mladších súrodencov by som zvládla, ako vždy. Tento chlapec mal tak devätnásť, dvadsať, a bol to, čo sa mne nepáčilo. Čiernovlasý, nevysoký, svalnatý, skôr štíhly. Nehovorný, nezábavný, slušňák, suchár. Problém bol, že ho dali spať do mojej izbičky, do mojej postieľky, do mojich perín! Keď sa naši vrátili, spravila som strašný cirkus, že to ako si predstavujú, že ja po takom onom budem spať ? Nepomohli logické argumenty, že mal pyžamo, a spal tam len jednu noc. Urputne som bránila svoje právo na čisté návliečky, aspoň, hoci popravde, najradšej by som vymenila všetko, čoho sa dotkol.

Som si istá, že potreba mať svoj kút je v každom. Miesto, kde sa nikto cudzí nebude dotýkať a pozerať ani hanobiť svojimi paprčami čo chcem mať len a len pre seba.