JA VOAYER_part 1

Chcem tu pre vás tvoriť v celku zaujímavý a kvalitný obsah a považujem za zdvorilé uverejniť sem príbeh, ktorý sformoval moju myseľ a zásadne ovplyvnil môj život. Zároveň mi mnohí píšu či je možné moju knihu JA VOAYER čítať aj v elektronickej forme. Uverejním ju teda postupne práve sem.


Už viac ako rok žijem z niečoho,
čo neexistovalo, čo som si vymyslel...

Láska sa neočakáva, láska sa poskytuje.

Predslov

Tento skutočne životný príbeh zachytáva niekoľko mesiacov môjho života, v ktorých som z mínusu vybudoval svetovú výstavu skutočných nahých žien s názvom VOAYER. Tisíckam ľudí poskytla ozajstný životný zážitok. Príbeh o tom, ako som z ničoho vybudoval niečo.
Som si vedomý, ako smiešne to môže znieť – niečo dokázať, niekým sa stať! Je to skôr slabosť či deformácia našej spoločnosti, ktorá do nás od malička vtláča túto zvrhlú, hoci pre fungovanie
spoločnosti nevyhnutnú potrebu.

Akoby nestačilo, že to najviac, kým sa môžeme stať, sa udialo už pri narodení a jediné, čo má skutočne zmysel si dokázať, je žiť naplnený a pokojný život.


03.05.2016, niekde v Trnávke, Bratislava
Aktuálny stav

Už roky nemám vzťah, tie s exekútormi nepočítam. Nemám vlastný byt. Nemám auto, ani motorku, ba ani bicykel. Už nejaký týždeň prespávam na zemi pod stolom, v kancelárii. A aby som nezabudol, nemám peniaze. Mám však tridsaťdva rokov a vzťah k sebe samému. Mám schopnosť vnímať prítomnosť. Mám
krásnu a múdru dcérku. Mám alimenty, dlhy, rôzne splátkové kalendáre a všetok čas, ktorý potrebujem. Dosť veľa dôvodov, prečo s tým, čo popisujem v knihe, nezačať. Nikto nemá právo, a už vôbec nie morálne, nútiť ma robiť veci proti mojej vôli a kvôli tak chabému cieľu, akým sú peniaze. Mnoho ľudí by v takejto životnej situácii nezačalo organizovať ani narodeninovú oslavu.

V poriadku. Ja som sa rozhodol, že zorganizujem unikátnu výstavu skutočných nahých žien. V priebehu devätnástich mesiacov som projekt VOAYER, tak som ju nazval, dostal na svetovú úroveň. Štyri výstavy v dvoch krajinách a tá posledná sa konala v galérii, v ktorej chce vystavovať nejeden známy svetový umelec. Skutočne životný zážitok si z výstav odniesli tisíce nadšených ľudí, ktorým som ukázal viac ako stopäťdesiatjeden skutočných nahých žien. Presné číslo naozaj neviem, pretože sa nám na mieste vyzliekali aj návštevníčky. Médiá, vrátane nemeckej tlačovej agentúry DPA, svetovej agentúry REUTERS či poľského PLAYBOYa o výstave uverejnili stovky článkov a reportáží. Televízie nevynímajúc.

Videá na kanáli youtube majú viac ako dvestotridsaťosemtisíc videní. A to mi desiatky tisícov videní aj s celým účtom zmazali z platformy VIMEO. Nejde len o prostú a nahotu žien, hoci tá zohráva ťažiskovú rolu, ide o ponímanie nahoty v umeleckom prevedení.

Jednoducho sa to dalo aj bez peňazí a zo Slovenska. Žijeme v jednej z najlepších častí planéty a v dobe tak dobrej a vysnívanej, že za ňu v dejinách ľudstva padali životy. Tak kedy, ak nie teraz?


Zrod myšlienky výstavy nahých žien

21.01.2016, 12:23 , Vrakuňa, Bratislava

Sex a nahotu vnímame v plnej prítomnosti. Zvláštne je, že v online svete sú im ľudia prístupnejší ako v realite.

Už nejaký týždeň bývam u kamaráta Petra, kým sa nepostavím na vlastné nohy. Prijal som to, hoci som nikdy nemal pocit, že na nich nestojím. Sedím pri písacom stole a píšem si so ženou, ktorá má v mojom živote pevnú pozíciu. Okrem iného pracuje v jednom z dvoch slovenských bulvárnych denníkov.
„Ahoj Miriam, chcem urobiť jednu výstavu a dám Ti k nej exkluzívne info. Ak budeš mať záujem. Výstavu ženských tiel. Živých, samozrejme.“
„Jasnačka, to je niečo nové. Kedy?“
„Som len vo fáze príprav, dátum ešte neviem. Najskôr asi v marci. Práve hľadám miesto a
ženy.“
„OK.“

V živote som nikdy nič neorganizoval. V minulosti som síce dokázal sám vydávať jeden rok spoločensko-reklamné noviny. Dvojtýždenník, ktorý pošta doručovala do schránok. Nazval som ich Presstíž, no s organizáciou výstavy sa to nedá vôbec porovnať. Ak sa ma dnes niekto pýta, ako sa zrodila myšlienka zrealizovať výstavu nahých žien, ako mi to vôbec napadlo, musím úprimne priznať, že neviem.

Najbližšie k pravde je fakt, že som chcel akciu, o ktorej by médiá písali zadarmo. Aj preto bola prvá osoba, ktorú som o svojom zámere informoval, práve Miriam. No keď sa moje myšlienky začali stavať skutočnosťou, všetky vysvetlenia prestávali mať význam. Nechcem nikomu vysvetľovať, prečo robím to, čo robím. Bažíme po poznaní, po niečom výnimočnom, zo zákulisia. Ako keby nestačilo, že na mojich
výstavách sú skutočné a nahé ženy. No túžba po tomto type poznania môže rýchlo zatieniť vnímanie skutočnej krásy jednoduchosti života.

Nie som prvý ani posledný, čo má v živote pocit, že sem nepatrí. Nemyslím tým planétu, ale spoločnosť, ktorú človek ako taký buduje už stovky rokov pod hlavičkou civilizovanej spoločnosti. Nikdy som nezapadal do nalinajkovaného spoločenského správania. Ba dokonca ho považujem za zvrhlé. Je možné, že sa dočítaš aj o myšlienkach alebo rozhodnutiach, ktoré sa tomuto ustálenému správaniu vymykajú. A je to v poriadku. Som slobodný muž, otec krásnej bytosti a posledné, čo chcem, je byť otrokom diktátu nejakého prijateľného správania, ktoré roky formujú tí, ktorí sa boja žiť život sami za seba.

Pamätám si na druhé Vianoce mojej dcérky, ktoré som strávil bez nej, sám, v Bratislave. Jednoducho som nemal ani desať eur na cestu. Neľutoval som sa, vždy si predsa za všetko môžem sám a v tom je ukrytý ten pravý zmysel života. Ani vo svojich zlyhaniach sa nebudem svojej zodpovednosti zbavovať obviňovaním niekoho iného. Mojou Štedrou večerou boli lokše bez zemiakov, inými slovami múka
s vodou. A program v televízii. Oboje bez chuti.V mojej pamäti sú vryté aj iné spomienky:
polícia, vyšetrovanie, súdy, vyhrážanie či iné „výdobytky“ demokratickej a slobodu oslavujúcej spoločnosti. Ale o tom možno v inej knihe. Mám rád svoju schopnosť zvládať stres a rôzne tlaky, ktoré nechýbali ani pri organizovaní výstav VOAYER. Nikdy som nemal pocit, že musím v živote niečo dokázať. Pretože čokoľvek, čo v živote „dokážem“, sa nevyrovná schopnosti žiť slobodne a pokojne.

Ťažil ma však zvláštny pocit, ktorého význam som si plne uvedomil po prvej výstave. Za tých tridsaťdva rokov sa v mojej mysli nazbieralo množstvo zbytočných myšlienok. A zbytočné myšlienky v hlave znamenajú v živote veľkú záťaž. Najmä tie, ktoré sa viažu na minulosť a budúcnosť, obdobia pre život málo podstatné. Najpodstatnejšia je vždy prítomnosť. Tým, že som sa jednoducho rozhodol urobiť to, som pre seba urobil veľmi dobre. Nezaujímalo ma nič iné, len ako projekt uskutočniť čo najkvalitnejšie. Nemyslel som na neúspech, ba ani na úspech. Iba som postupne napĺňal svoju predstavu. Človek je schopný predstaviť si len tie veci, ktoré dokáže skôr či neskôr aj realizovať. Moja myseľ je môj najsilnejší partner, hoci dokáže byť aj najťažší súper. Vlastne jediný skutočný súper. Verím si! Toto bola dôležitá výbava, ktorú som k zrodeniu projektu VOAYER skutočne potreboval. Moje zadlženie je dosť výrazné, no nikdy pre mňa neznamenalo problém. Dokonca som nikdy nemal ambíciu zamestnať sa niekde na
stály pracovný pomer len preto, aby som sa finančne vyrovnal s minulosťou. A už vôbec nie vtedy, keď som sa stal otcom. Je to proti morálne prijateľnému správaniu, ja viem. Po dcériných prvých narodeninách sa so mnou jej matka rozišla. Nikdy som jej to nevyčítal, mohol som si za to sám. Odsťahovali sa z Bratislavy a aj keď som niekoľko mesiacov nebol schopný vycestovať tých sto kilometrov, aby som sa pozrel ako rastie, neodovzdal som svoj život do rúk systému. Vtedy som sa rozhodol, že si život zariadim tak, aby som s ňou mohol byť vždy, keď to bude možné. A stalo sa. Dnes
sme spolu takmer každý deň. Chodím po ňu do školy a trávime spolu čas až do večera.
Som s ňou vždy, keď s ňou byť môžem. Pred niekoľkými rokmi som začal na svojom facebookovom profile uverejňovať rozhovory otca s dcérou, ktoré mi z nášho rozprávania zostali v pamäti. Neviem si predstaviť, že by som musel kvôli peniazom chodiť do práce a nemohol byť s ňou. Pamätám si na niekdajší jediný čas dňa, čo som ju mohol vidieť, keď som opustil priestory mojej pätnásťmetrovej kancelárie, aby som ju vyzdvihol zo škôlky za Bratislavou. Často som radšej deň či dva takmer nejedol, len aby som nám mohol kúpiť lístok na autobus či zmrzlinu.

K peniazom som nikdy nemal blízky vzťah. A vždy budem tvrdiť, že všetko, čo sa nimi dá vyriešiť, nemá význam. Áno, život vďaka nim dokáže byť pestrejší, no nikdy nie skutočne šťastnejší a pokojnejší. Aj keď predstava, že za všetko v živote môže nedostatok peňazí, je lákavá. Že? Často vo svojom okolí počúvam
klasické frázy, že na to nemám peniaze, je to nákladné, to nezvládneš, veď to sa bez peňazí nedá. Mojou odpoveďou je úsmev. Pretože reagovať na to inak je zakaždým strata času. Už dávno viem, že my ľudia sa radi klameme. Je predsa pohodlnejšie uveriť, že za vzniknutú situáciu nemôžeme. No vieš, aký je rozdiel medzi klamstvom a pravdou? Pravda nepotrebuje, aby jej niekto veril, ale lož bez nej neexistuje. Tak pozor na to, čomu uveríš...

27.03.2016, Vrakuňa, Bratislava

Priateľ, ktorému som vďačný za veľa, ma po žiadal, aby som mu v byte uvoľnil izbu. Neváhal som a presťahoval sa do spomínanej kancelárie. Tú mal v prenájme iný kamoš, ktorý mi v posledných rokoch pomáhal zvládať nejednu životnú situáciu vzniknutú na základe nedostatku finančných prostriedkov. Priestor na prízemí kancelárskej budovy so zamrežovaným oknom a umývadlom sa stal na dobu neurčitú mojím zázemím.
„Stále som však otec sedemročnej Sarah,“ rezonovalo mojím vnútrom. O peniaze na cestu či obživu pre to malé stvorenie som sa postaral vždy, aj keď som si mal odoprieť jedlo od úst. S alimentmi som meškával pravidelne, a to mesiac, dva, dokonca tri. Nie je to ospravedlnenie, no nedávno som zistil, že niektorí muži s výživným meškajú aj rok. Akonáhle som sa dostal k nejakému finančnému obnosu, bolo to vždy prvé, čo som uhradil. I keď to znamenalo, že mi zostane vo vrecku iba päť eur. Zvláštne, ale aj to odzrkadľuje môj vlažný vzťah k peniazom. Raz som dal istému bezdomovcovi, s ktorým som sa dal pred Avionom do reči, dvadsať eur. Zostali mi síce tri, no vedel som, že jeho potešia viac.
Niekoľko dní som sa snažil spať na pospájaných stoličkách, až moja stuhnutá chrbtica rozhodla – spánok na zemi. Znie to divne, no už dlho som nespal tak dobre. Tvrdá a pevná podlaha pod telom má počas spánku celkom blahodárne účinky. Hoci je tu ešte iná možnosť, že sme kancel nevedomky zariadili podľa feng-šuej. Tak či onak, spätne si uvedomujem, že mi nohy počas spánku smerovali na východ. A východ sa v mojom živote ešte veľmi krásne a zásadne objaví.
Bývať v kancelárskej budove má aj svoje nevýhody, hoci ich nie je veľa. Najzásadnejšou je vrátiť sa do desiatej večer. Inak pani vrátnička všetko zamkne a šmitec. Môj denný režim bol teda jasný. Do druhej poobede v kancelárii, potom čas strávený s dcérkou a do desiatej večer naspäť v kresle. Na koberec pod kancelársky stôl som položil dve steny z kartónovej krabice, na ne natiahol plážový uterák z Malorky a lôžko bolo pripravené. Zaspával som pri sledovaní videí. Mám rád Malú vizitu Jaroslava Dušeka a Pjéra la Šéza, či besedu Duše K. Nepohrdnem ani slovenským rapom či kvalitným soundtrackom. Ja viem, možno ťa tieto osobné informácie príliš nezaujímajú, no sú dôležité na dokreslenie obrazu, z akých podmienok som projekt VOAYER vybudoval. A bez výhovoriek...


Miesto, bezpečnosť, ľudia a názov


Rok 2016, Bratislava
V prvom rade som si bol pozrieť miesto, ktoré mi padlo do oka už pred rokom. Zbadal som ho na fotografiách z jednej akcie, ktorú organizovali ľudia združení v Spots – unique pla ces to celebrate art. Geniálny priestor dvoch starých a opustených bytov na Laurinskej štrnásť. Priamo v centre Bratislavy. Moje pred stavy o výstave sa rodili priamo tu. Keď som majiteľom predstavil svoj nápad vystavovať dva dni skutočné a nahé ženy v duchu BDSM, nemali ani najmenšie námietky. Dokonca mi priestor poskytli viac ako mesiac pred výstavou. A keďže som býval v kancelárii, celkom rád som využil možnosť prespať občas v centre Starého mesta. Na to, že som totálne bez peňazí, celkom dobrý skok, no nie? Ako prvého som k spolupráci oslovil Roba, kamaráta a fotografa. Okrem iného som ho poveril aj hľadaním modeliek a fotografova ním promo fotiek, čo bolo dôležité vzhľadom na to, že fotografie z predošlých akcií neexistovali. Bolo však dobré, že ľudia nevedeli, ako bude výstava vyzerať. Dnes už majú návštevníci predstavy, očakávania a tie doslova za bíjajú vnímanie skutočnej prítomnosti. Nútia myseľ hodnotiť. Aj preto každému pred výstavou odporúčam, aby prišiel s otvorenou mysľou, bez predsudkov a hlavne bez očakávaní. Inak bude sklamaný.

Keďže chcem vystaviť nahé ženy, najdôležitejšie je postarať sa o ich bezpečnosť a zdravie. A to znamená žiadne združenie kamarátov, ale profesionálnu bezpečnostnú službu. Výstavu som najskôr nazval TELO. No celý čas, čo som to nosil v hlave, sa mi to zdalo prázdne. Po niekoľkých dňoch som sa dostal k článku o voyeurizme. Takto ho definuje wikipedia: „návratná alebo pretrvávajúca náklonnosť pozorovať ľudí pri sexuálnom akte alebo v intímnych situáciách, napr. pri vyzliekaní. Uskutočňuje sa to bez vedomia pozorovanej osoby a zvyčajne vedie k sexuálnemu vzrušeniu a masturbácii. Má číslo F65.3 a patrí medzi po ruchy voľby sexuálneho objektu (F65). Osoba vykonávajúca voyeurizmus sa nazýva voyeur. Voyeuri často využívajú technológie ako fotoaparáty a kamery, ktoré ukrývajú. Voyeurizmus sa vyskytuje častejšie u mužov a považuje sa za pretrvávanie sexuálnej zvedavosti z detstva.“
Hneď som si uvedomil, že je to ten najlepší názov pre akciu tohto druhu. Chcem svoju výstavu pomenovať unikátne. A tak vznikol názov VOAYER. Okrem toho, že sa mi páči melódia toho slova, „trpí“ touto „poruchou“ úplne každý a bez rozdielu. A na mojej výstave dokonca nemusia tie technológie ani skrývať. Vnímate tú slobodu?

V časoch, keď som ešte vydával Presstíž, som nadobudol schopnosti v práci s grafickým programom, ktoré už roky zdokonaľujem vytváraním rôznych grafík či lôg. Netrvalo dlho a mal som pred sebou finálnu verziu toho môj ho. Jednoduché a dnes už pre milióny ľudí známe logo.