Možno som dozrel (či prehnil?)

Moje manželstvo skončilo otvoreným vzťahom a som s tym spokojný. Kto vie, čo sa bude ďalej diať, svoju manzelku stále ľúbim, ale akosi sme sa už presýtili, navzájom sa máme radi, rešpektujeme sa, ale náš vzťah nás nenapĺňa akoby mal, ani spolu netrávime toľko času čo predtým, keďže manželka ma okrem "manželstva" fakt vážny vzťah a lásku.

Minule som mal rande z Tinderu. Druhé stretko zo zoznamky tejto typu v živote a ešte k tomu s pohľadnou babou. Nejako sme sa tak rýchlo dostali k stretku, že som ani nestihol načtrnúť tému ohľadom mojej životnej situácie (mám rodinu, ženu a deti, i keď nikoho nepodvádzam a naozaj ak by som niekoho zaujímavého stretol viem byť plnohodnotný partner, i keď rozviesť sa nechytám, druhý krát vstúpiť do manželstva tiež nie, deti mám už celkom veľké a ani sa nenazdám budú totálne samostatné, ďalšie nechcem)

Ako som sa tak chystal, rozmýšlaľ som, či naozaj biele obľúbené tričko je dobrý nápad, keď som plánoval že zájdeme na vínko a vzhľadom na to že ta baba nemala tušenia "čo som zač", obával som sa že mi chrstne víno do tváre (a na triko). Ale mal som pocit, že to bude v pohode. Musím povedať, že až na pár výnimiek ženy na tento fakt reagujú celkom OK. Niektoré sú zvedavé, iné nechápu, iné ma ľutujú, niektoré naopak chápu, ale zažil som už aj pohoršenia :)

Baba na mňa reagovala celkom pozitívne, signály, atď. No keď som sa "priznal", tak nič také zlé sa nestalo, večer bol v pohode a celý sme prekecali, ale ako veľa iných žien, vravela, že to si nevie predstaviť, že keby sme mali mať niečo spolu viac (tým myslela aj sex), musel by som byť rozvedený, a nechápala prečo niesom. Prečo si dobrovoľne znižujem šancu, že niekoho stretnem, ale nakoniec nič z toho nebude, pretože niesom rozvedený. Veď mám ešte život pred sebou.

Na chvíľu som sa zamyslel, ale hneď som vedel prečo. Pretože, aj keby som bol rozvedený, aj tak si neviem pomôcť, iný vzťah ako otvorený nechcem. Je to pre mňa iná úroveň vzťahu. Trvalo roky sa naučiť potláčať, ten zlý a negatívny pocit, žiarlivosti. Áno som totálne šialený, ale aj keby som mal pred sebou, ženu 10/10, ktorá by ma chcela, a perfektne by som si s ňou rozumel, proste nie, viem si predstaviť, že niekoľko rokov by sme nemali otvorený vzťah, ale neviem, v tú klasickú lásku na celý život, na tú som asi stratil vieru. Keby som stretol niekoho, a ten niekto to tak nemá ako ja, tak nikoho som nestretol.

Asi najlepšie môj pocit vystihuje výrok ktorý som kdesi videl na nete, že manželstvo bolo vynájdené v stredoveku, kedy sa ľudia priemerne dožívali 30 rokov a boli tak max 10-15 rokov spolu. To je asi tak bežný polčas rozpadu priemerného pevného vzťahu. Áno sú výnimky, ale skôr je to rarita, zas druhá vec je nakoľko ľudia v takomto vzťahu žijú v nevedemosti, zabudli aké to je. Veď v otvorenom vzťahu ľudia tak isto môžu byť spolu, keď k sebe naozaj patria, vždy budú uprednosťovať seba a vracať sa k sebe a rozhodovať sa pre seba, ak nie tak keď niekto lepší existuje pre toho druhého aký zmysel má ho držať pod zámkom. Áno, takýto vzťah vyžaduje veľa sebaovládania, veľa diskomfortu, zdravé sebavedomie, neustálu prácu na sebe, na svojom zdokonaľovaní a to sa ľuďom moc riešiť nechce.

Naviac sa mi páči, ako 30-ročné baby mi vravia, že musím dozrieť (asi v láske), zatiaľ čo tie 40 a viac ročné, poväčšine vravia, že oni si už vlastne nevedia predstaviť, že by mali len jedného muža (žiadny na to nemá, chcú mať slobodu, nechcú žiarlivosť). Tak teraz si vyberte, buď som dozrel a otvorili sa mi oči, alebo som už prehnité skazené ovocie. Čo myslíte?