Piedestál

To je miesto, kam vzhliadame. Lebo sme si tam umiestnili Ideál.
Potrebujeme vzhliadať, lebo ak uznávame niečo vyššie od seba, snažíme sa doťahovať do tej výšky. Za svetlom. Stávame sa lepšími. Rozširujeme poznanie, spektrum záujmov, chceme vidieť, vedieť, poznať, cítiť... až

jedného dňa zistíme, že ten náš Ideál grgá a prdí, klame a podvádza, využíva svoj šarm celkom neférovo, aj tá svätožiara je len svetlo našich očí, ktoré sa odráža od falošného pozlátka,
a má aj iné, celkom ľudské vlastnosti, ktoré v čase zamilovanosti ignorujeme.

Lebo potrebujeme hnací motor.

Nikto ešte nevymyslel, ako sa štádiu dezilúzie vyhnúť.
Raz sa mi stalo, že mi chalan na rovinu povedal o svojich negatívnych, pre mňa neprijateľných cestičkách. Dokonca som zažila skvelý víkend, dopredu sme sa dohodli, že bude len ten jeden. Bol skvelý, mimochodom. Dá sa aj tak.
Dokonca mi to príde lepšie, ako keď vám pri páde z piedestálu rozbije dušu.


No a nehovorte, že nikoho nemáte vo vážnosti, k nikomu nevzhliadate. Už vidím, ako by som si odôvodnila, že som s nejakým pakom, ktorý nie je v celku na nič, a po častiach ma iba štve. Páni podobne. Obhajujú si tú svoju, hoci kamoši vidia iné.

Nechať sa obdivovať, to je ... zodpovednosť!