Pútnici

Údajne kúzlo, vôňa jari, priláka späť domov každého tuláka, ale -

- je to tu zas. Z konárov pučí lístie, a zo mňa robia puču tí, ktorým sa nepodarilo uloviť nič lepšieho. Lebo akože, skúšať siať znova, kde nechal spálenú zem, to je na facku.

Erotické ladenie to má, aj ked je to iba celé na pííí... áno, s pekne dlhým í.

Tak napríklad. Čo to budem rozpisovať, každej sa ozve minimálne jeden kandidát, s ktorým to kedysi nevyšlo. Najčastešie sa neopýta, či je pani ešte voľná. Stále si pestuje myšlienku, že ONa smutne čaká v kúte, kým sa po rokoch ON neobjaví ako búrka a zmetie znova všetky ilúzie ....

Chlapi, muži, páni kluci, žene fakt nezdvihne sebavedomie, ak k nej pristupujete ako k čakárni na vlakovej stanici. Tá tu je, a použije ju kto ide okolo, niekto sa zdrží kratšie, niekto dlhšie, podľa tempa svojho cestovného poriadku.

Na rybník sa nám vrátili labute. Stále ten istý pár. Potom, že fták nedokáže byť verný.
Problém je, že vták, ktorý neustále vypisuje, chváli to svoje péro, či perie, je skôr otravný, než aby imponoval. Málokto má rád, keď je pozabudnutý /neviem nájsť správny výraz v našom jazyku, myslela som samozrejme, opomíjený/, ale aby ho kontrolovali niekoľkokrát za hodinu od zámienkou starostlivosti, to nie je pre dospelých jedincov príjemné.

Ktovie, koľko submisivity je treba, aby sa tá nadmerná pozornosť a kontrola človeku páčila... za mňa, byť ignorovaná uráža menej.