Keď minulosť klope na dvere

Keď sa niekto z minulosti ozve: Slová pre ľudí s hraničnou poruchou osobnosti

Možno si otvoril správu a zrazu sa ti stiahol žalúdok. Niekto, koho si poznal, niekto, kto ti kedysi bol blízky — sa ti ozval. Len pár slov, možno otázka, možno pozdrav. A ty nevieš, čo s tým.

Možno cítiš strach. Nevieš, čo odpísať. Bojíš sa, že čokoľvek napíšeš bude zle. Možno máš pocit, že ten človek je ti teraz cudzí. Že sa niečo zmenilo, že už nevieš, ako sa k nemu postaviť. A možno sa hanbíš. Že si ho “odstrihol”, že si bol raz hore, raz dole. Že ťa niekedy zaplavil hnev alebo úzkosť, a dnes už nevieš, ako pokračovať.

Ak máš hraničnú poruchu osobnosti, tieto pocity môžu byť o to silnejšie. Vzťahy pre teba nikdy neboli len “jednoduché”. Každé slovo má váhu. Každé ticho znie príliš nahlas. Každé stretnutie s minulosťou ťa môže roztriasť.

Ale vedz jedno: sú ľudia, ktorí tomu rozumejú. Ktorí sa nesnažia teba “napraviť”, ale pochopiť. Ktorí vedia, že tvoje reakcie sú niekedy spôsobom, ako si chránil(a) vlastné zranené časti. A keď sa ti niekto ozve — je možné, že to nie je preto, že od teba niečo chce. Možno ti len chce ukázať, že mu na tebe záleží. Že si ťa pamätá v dobrom. Že je tu.

Nemusíš hneď odpovedať. Nemusíš mať pripravený plán. Ale prosím, vedz, že kontakt od niekoho z tvojej minulosti nie je útok. Je to možno malý lúč — pripomenutie, že aj keď si sa cítil(a) stratený(á), niekto ťa stále vníma. A možno aj chápe.

Neboj sa. Nehanbi sa. Si človek. A si dosť.