Bola vlhká, ale...

Na uplynulé dva roky sa nedá zabudnúť. Boli priam neskutočne intenzívne. Láska a sex, všetko vysoký level, poprepletané jedno cez druhé. Až sme sa z toho, my slobodymilné bytosti nevedeli akosi vysomáriť. A zapletali sa do toho čoraz viac a viac a čoraz toxickejšie. Stúpali sme si po otlakoch, strkali nasolené prsty priamym zásahom do rán, ktoré sme nikdy neminuli. Mužská odťažitosť a ženská citovosť, snaha porozumieť si úplne márna, lebo filtrovaná prizmou vlastných jedinečných skúseností. Mega dávka chtíču a túžby konečne nájsť toho pravého/tú pravú, frustrácia a sklamanie, nereálne očakávania, záblesky spomienok na predošlé zrady a straty... Aj tak sa najviac zľakneme svojho odrazu v tom druhom. A strach vyvolá útekovú reakciu "už to nikdy nechcem zažiť znovu", ale potom čo ďalej... bezduché striedanie tiel, veď keď už nič iné aspoň adrenalín a slušný zásun?
Ale žhavé spomienky niekedy nedajú spať, pripravia vám pár bezsenných nocí a premietajú na plátno mysle film, ktorý už je len filmom... a tie odstrihnutia majú nejaký hlboký, skrytý význam, po ktorom stále pátram. Pretože ma to, ako všetka tá intenzita, proste baví.