Darček na vozíčku ?

Tentoraz jemnejšia erotika na snívanie.

Je sobota ráno a ja sa vydávam, po pol roku na návštevu k Tomášovi, chlapovi z vedľajšieho mesta, ktorého som oslovil cez inzerát a už pol roka plánujeme toto stretnutie. Veľa toho o sebe vieme, na veľa vecí som sa ho už spýtal, on sa toho veľa dozvedel o mne. Vie, že som už vyrazil, zazvoním na zvonček a on mi otvorí, pozve ďalej. Dám mu čokoládu, ktorú má rád, sadneme si v obývačke, on na gauč, ja na jeho vozík. Bolo to takto dohodnuté a je to pre mňa splnené prianie. Pijeme kávu rozprávame sa, ukáže mi, ako fungujú protézy, čo ich používanie obnáša.
Čas príjemné ubieha, Tomáš ma vyzve, nechaj sa skúsim na vozíku prejsť po byte. Trochu mám strach, aby som mu niečo nezhodil, ale celkom mi to ide.
Občas mám tendenciu si pomôcť nohou, on si to všimne a dôjde pre pásiky so suchým zipsom a pri členkoch mi nohy pripúta k vozíku. Potom odíde do vedľajšej zatvorenej miestnosti, ja to veľmi nevnímam, skúšam si vozík. Zrazu ho cítim za chrbtom, povie, že našiel k vozíku ešte nejaké veci a že chce, aby som si ich skúsil, nemám s tým problém. Okolo hrudníka mám zrazu nejaký korzet, ktorý utiahne na zadnej strane operadla. Potom si stúpne predo mňa, zvláštne sa uškrnie a sucho mi povie, že som stále pri písaní naznačoval, že chcem zažiť dominanciu, tak že mi to splní, ale zvláštny dôraz kladie na to, že to myslí vážne a nech si nedovolím odporovať. Celkom vo mne hrklo a neviem vôbec, ako reagovať. Niekam odíde a ja sa skúšam odopnúť, ale za operadlo nedosiahnem a k nohám sa neohnem, začínam byť trochu nervózny.. Sadne si oproti mne a úprimne sa baví tým, ako sledoval, že som sa snažil odpútať. Oznámil mi, že si v poviedkach naštudoval, čo by sa mi mohlo páčiť a pripravil sa na mňa. Vraj nemám nič skúšať a vyzeral pri tom dosť vážne.
Povie mi, nech idem za ním do tej vedľajšej miestnosti, vojdem dovnútra a krvi by sa vo mne nedorezal, je to plne vybavená bdsm sála s lehátkom uprostred. Na ňom je veľká vrecová taška s ceduľou "pre Petra". Položí ju na stolík vedľa a z vešiaka vezme obojok, ktorý mi zapne okolo krku. Pripne k nemu vodítko, cítim, ako mi uvoľní ten popruh a pásiky na nohách. Rozkáže, nech si ľahnem na chrbát na to lehátko a nech sa vyzlečiem donaha. To ma fakt vydesilo. Viem, že som na vodítku a nejaký útek nepripadá do úvahy. Nasadí mi nejakú veľmi veľkú plienku, cez ňu nejaké fixovacie nohavičky, cítim sa strašne, ale nemôžem nič robiť. Navyše mi Tomáš povie, že ma nebude stále odpútavať od vozíka a že keď som si to prial, len tak sa z neho teraz nejaký čas nezdvihnem. Cítil som sa hrozne. Potom vybral z tašky overal, také tie veľké dupačky, aj s labkami. Mám si ho obliecť a moje oblečenie odhodil do kúta. Začnem si ho obliekať a on ma opraví, že zipsom dozadu. Je to nejaký špeciálny overal, okolo krku má pevný stojačik, ktorý funguje ako krčný golier, ktorý ešte stiahne prackami, krkom pomaly nemôžem hýbať, z overalu nemám šancu sa dostať. Prikáže mi znovu sa posadiť, pripúta nohy aj korzet a ja sa skoro nemôžem pohnúť. Pozrie sa z okna a povie, že je tam pekne a že by sme sa mohli ísť prejsť von. To som vykríkol, že to fakt nie, že tu poznám veľa ľudí. Ale nebol som v pozícii, že by som mohol rozhodovať. Nohy mi našťastie dal do nejakého fusaku, ktorý som mal zapnutý až k prsiam, takže ten overal nebol vidieť, na hlavu mi dal šiltovku, tak mi do tváre nebolo vidieť. A vyrazili sme. Prešli sme centrum mesta, námestia, ja som mal hlavu, tak ako mi golier dovolil, stále sklonenú a dúfal v čo najrýchlejší návrat k nemu domov.
Už sme zase pri Tomášovi, ja sedím prikurtovaný na vozíku, plienku už mám použitú, je už celkom dosť hodín a ja sa začínam modliť, aby to všetko skončilo. Ale to som sa prepočítal. Tomáš šiel vedľa, niekam opakovane telefonoval. Potom odišiel vedľa do miestnosti, vrátil sa so škatuľou, odpútal ma a povedal, nech si postavím. Z krabice vybral šaty, boli hnusne ružové a samý volán. A vraj, nech si ich oblečiem. To ma prekvapilo, pretože mi kedysi napísal, že neznáša chlapov v ženských handrách.
V šatách som si sadol späť, prikurtoval mi nohy a ja som si vydýchol, že nedošlo na korzet. Namiesto toho mi ale prikurtoval ruky k opierkam a s vozíkom ma zaparkoval do rohu miestnosti, bolo mi najtrápnejšie za celý deň a to som netušil, čo bude nasledovať. Tomáš mi oznámil, že za chvíľu dorazí priateľ, ktorý má narodeniny a ja budem darček pre neho...
Pokračovanie ?