Charakter človeka spoznáš nie vtedy, keď ide všetko hladko, ale práve v tých neočakávaných a nie príjemných situáciách. Prečo o tom píšem? Nemusím vravieť, ako sa k sebe ľudia správajú keď si ublížia, keď sa cítia zranení a dotknutí. Obzvlášť po rozchode. Každý z nás to iste niekedy zažil. Človek vtedy niekedy ani nestíha chápať, že s týmto človekom som žil? Toto som miloval? A teraz sa takto nechutne voči mne správa? Zabolí to. Preto musím takto verejne vyzdvihnúť, ako si nesmierne vážim jedného muža. Áno toho, o ktorom sú moje poviedky. Áno toho, ktorý mi neopätoval lásku, ale prejavil mi nesmierne veľa rešpektu a slušnosti. Je nesmierne vzácne, ak ľudia spolu dokážu komunikovať bez zášte a ega aj po tak náročnej situácii ako je rozchod z rozumu, keď u jedného to nejde tak rýchlo ako u druhého. Samozrejme, aj my sme si navzájom nechcene ublížili, no stále boli schopní nadviazať na komunikáciu bez hnevu a výčitiek. Je to pre mňa najvyššia forma dospelosti, zrelosti a rešpektu. Nedávno uplynul rok, kedy som sa s daným mužom zoznámila. Samozrejme ako sentimentálna žena som mu musela napísať, aj keď aktuálne v kontakte nie sme. Nemusel reagovať späť, pretože som ho naposledy vytočila a iste sa na mňa hnevá. Ale reagoval. Bez slov, obrazne, ale vďaka tomu viem, že je v poriadku a myslel na mňa, a to v celom obraze toho, čo sa dialo, je presne to, čo ukazuje charakter. Celou mojou úvahou chcem povedať to, že by sme sa mohli v živote viac pozerať na to, čo nám človek ako taký odovzdal a prečo sme si ho raz vážili a milovali, a aby určité negatívne situácie neovplyvnili naše správanie voči druhému. Život sa deje, niektoré veci človek neovplyvní - ale čo vieme ovplyvniť je naše správanie, slušnosť a vyjadrenie úcty voči druhému.