Zhasnem, zamknem, odídem

Pracujem v tuctovej firme. Vo firme, kde sa tak ako aj v ostatných, vyhovárajú na krízu a nedostatok peňazí. A napriek tomu, že na účet jej pribúda stále viac peňazí, vyhadzuje jedného zamestnanca za druhým. Už nás je len polovica.
Veľa kancelárii zostalo prázdnych. Patrím medzi tých šťastných, čo tu ešte ostáva. Dokonca som sa mohol presťahovať do inej, väčšej a útulnejšej. Až
teraz som si všimol, že v jednej opustenej zostal aj jeden gauč. Ani netuším na čo slúžil a či bol vôbec niekedy využitý. Ale hneď som vedel,
že toto je to správne miesto na ďalšiu etapu svojho života...

Poznám Ťa už dávno. Píšeme si, posielame horúce maily, chatujeme. Občas sa aj stretneme. Ale nemáme príležitosť na prejav našich túžob, na prejav nehy, čo je v nás, na prejav vášne, ktorá nás spaľuje. Chýba nám priestor a súkromie. Obaja sme zadaní, obaja to tajíme, obaja nechceme, aby niečo z toho sa dostalo do nášho okolia, obaja sa bojíme odhalenia a napriek tomu sme odhodlaní to urobiť...

V ruke zvieram zväzok kľúčov. Pália ma v dlani a vo vnútri ma zviera zvláštny pocit. Všetci kolegovia už odišli z práce. Vyhovoril som sa, že tu musím ešte dokončiť nejakú prácu. Až odídem, mám to tu všetko pozhasínať a zamknúť. Ale ja tu ešte chvíľu chcem svietiť a nebyť
uzamknutý......

Volám Ti. Mobil ma páli na uchu a srdce zviera nedočkavý pocit. Budeš mať
čas? Dá sa Ti odbehnúť od každodenných rodinných starostí? Nezľakneš sa?....

Tých pätnásť minút bolo nekonečných. Ale prišla si. Usmiata a na prvý
pohľad veselá. Presne taká akú Ťa poznám. Aj keď viem, že tým smiechom zastieraš vlastný ostych. Myslel som si, že Ti ukážem celú budovu, kde čo je,
kde kto pracuje a čo robí. Ale uvedomil som si, že nie je dôvod a čas.
Zaviedol som Ťa priamo do svojej kancelárie. Po schodoch si kráčala priamo predo mnou. Tvoje tesné rifle obopínali Tvoj zadok, ktorý sa zvodne pohupoval pri každom kroku. Nemohol som z neho spustiť zrak. Ty si si to všimla a začala si sa smiať. Znova si chcela zakryť svoju nervozitu. A ja som ju chcel zahnať objatím.

Už som to nevedel vydržať. Otvoril som dvere do kancelárie a vpustil Ťa dnu. Si tú prvý krát a tak si všetko obzeráš. Moje oči však zostali nasmerované len na Tebe. Nevnímam to modrasté osvetlenie kancelárie mojim monitorom, tú zvláštnu vôňu starých papierov a suchého vzduchu z práve rozohriateho radiátora. Vidím len Tvoje zvedavé oči, nepokojné
ruky a úzke zvodné pery, ktoré niečo hovoria alebo sa niečo pýtajú. Ja to však počujem akokeby z inej dimenzie. Konečne mám odvahu Ťa objať. Trochu si sa napla, ale ja som už nevládal ďalej v sebe niečo potláčať. Moje pery sa dotkli Tvojich. Tvoj horúci dych sa spojil s mojim. A každou
ďalšou sekundou nášho jemného bozkávania z nás padali kvapky ostychu. Náš dych sa zrýchľoval a naše bozky boli stále vlhšie a vlhšie. Vošiel som pod
Tvoj svetrík a dotkol sa Tvojich krásnych pŕs. Zaklonila si hlavu a ja som Ťa mohol pobozkať na Tvoj úzky krk.

Nohy nás prestali poslúchať a obaja sme skĺzli na ten zabudnutý gauč. Gauč
konečne získal nový a ten najkrajší zmysel. Rozopol som Ti gombík na rifliach a zvuk Tvojho kovového zipsu ma neskutočne roztúžil. Keď Tvoje nohavice začali odhaľovať Tvoje žensky oblé boky, jemné stehná a hladké
lýtka, moja túžba už horela v každej mojej bunke.

Odtiahol som Tvoje nohavičky a koncom jazyka som sa dotkol ružových lístkov Tvojho lotosového kvetu. Pocítil som, ako si sa zhlboka nadýchla,
vzdychla a prehla sa. Hlava sa Ti zaklonila a celé svoje vnútro sa uvoľnilo pre moje dotyky. Moje prsty začali tancovať na Tvojich vstupných vrátkach. Cítil som, ako tajomná energia zvyšuje ich objem a vyfarbuje ich do tmavoružova. Môj jazyk naďalej dráždil Tvoju do biela roztúženú perličku až
kým sa na okraji Tvojho perinea neobjavili prvé spenené kvapky lásky. Moje pery ich sali a užívali si ich nádherne jesenno-korenistú chuť. Vedel som, že moje prsty už môžu vstúpiť do Tvojej horúcej jaskynky a zmapovať tam všetky tajomné zákutia. A to aj robili. Najprv pomaly a jemne, presne v súlade s Tvojim dychom, a potom postupne naberali na intenzite a rýchlosti presne ako sa zhlasňoval Tvoj ston a vzlykanie.

Stiahol som si nohavice a svoj nefritový bodec nasmeroval do Tvojej rozhorúčených a roztúžených nefritových vrátok. Opatrne som zasunul a začal prirážať. Moje telo sa pritlačilo na Tvoje a ja som na svojej tvári cítil Tvoj rýchli a horúci dych. Rukou som Ti jemne nadvihol prsia a do uška som Ti
šepkal, aké nádherné je splynutie s Tebou. Náš spoločný tanec rozpútal neskutočný kolotoč splynutí, prirážaní a vzdychov. Éter kancelárie sa naplňoval vôňou našich tiel, rosil sa z našich hlasných vzdychov a hustol z našich štiav.

Prestali sme vnímať čas, priestor. Splynuli sme v niečo, po čom sme obaja túžili, o čom sme snívali a čo sme v kútiku duše plánovali. Neviem koľko to trvalo, čo všetko sa stalo. Pamätám si len útržky našich splynutí,
Tvojich očí, odhaleného pleca, zohnutého kolena, hlasného vzdychu, poskakujúci vlasov, ružových stôp po odtlačkoch našich prstov. A potom len obrovskú
erupciu niekde v našich podbruškách, rýchle vzťahy našich svalov, kŕčovite stiahnuté prsty na nohách a obrovskú úľavu, po ktorej sme ešte dlho zostali vo vzájomnom objatí, neschopní sa pohnúť a rozlúčiť.

Ale raz to prísť muselo. Obliekli sme sa, objali na rozlúčku, pobozkali na pery a ja som mohol „zhasnúť, zamknúť a odísť“. Iba boh vie, či to bolo posledný krát.