Nočná Symfónia

Miestnosť bola naplnená tlmeným svetlom sviečok, ich plamienky sa chveli v tichom rytme noci. Vzduch bol presýtený vôňou jazmínu a neviditeľné prúdy túžby sa prepletali medzi dvoma telami, ktoré sa nachádzali na hrane neodolateľnej vášne.

Peter sedel na okraji postele, jeho dych bol zrýchlený, pohľad zakotvený na Katherine, ktorá stála pred ním – len v jemnej hodvábnej košieľke, ktorá sa jej lepila na telo ako druhá koža. Mesačný svit jej lemoval siluetu a dodával jej nadpozemskú krásu.

„Myslím, že ma mučíš,“ zašepkal s úsmevom a jeho hlas sa niesol miestnosťou ako tichý šepot vetra.

Katherine sa pousmiala, jej pery mierne pootvorené, oči zahalené tieňom túžby. Pristúpila k nemu, prsty mu zľahka prešla po ramenách, po krku, až k línii čeľuste. Cítila, ako sa mu pod jej dotykom napínajú svaly, ako jeho telo reaguje na každý jej pohyb.

„Možno trochu,“ priznala hravo, nakláňajúc sa k nemu. Jej pery sa obtreli o jeho, sotva znateľne, len ako letmý náznak búrky, ktorá sa blížila.

Peter nevydržal – jeho ruky sa zdvihli a obopli jej pás, pritiahli si ju bližšie, až pocítila horúčavu jeho tela. Pobozkal ju s takou vášňou, až sa jej podlomili kolená. Jej prsty sa zaplietli do jeho vlasov, zatiaľ čo on jemne stiahol ramienka jej košieľky a nechal ich vykĺznuť po jej ramenách.

Látka sa zviezla na zem ako zbytočný tieň medzi nimi. Jej nahé telo sa v svetle sviečok lesklo, dokonalé, krehké a predsa tak silné. Peter cítil, ako sa mu zrýchľuje tep, ako jeho túžba rastie do bodu, z ktorého niet návratu.

„Si nádherná,“ zašepkal, pričom perami mapoval cestu po jej krku, po kľúčnej kosti, po jemných krivkách, ktoré ho privádzali do šialenstva.

Katherine sa zachvela, nevedela, či od vzrušenia alebo od emócií, ktoré sa v nej búrili. Sklonila sa k nemu, obkročmo si naňho sadla a ich telá sa spojili v tanci starom ako samotný čas. Jeho ruky skúmali jej telo, každú líniu, každý záhyb, akoby ju chcel zarámovať do svojej pamäte, aby na ten okamih nikdy nezabudol.

Ich dychy sa zmiešali, ich pohyby sa zosúladili do dokonalej harmónie. Svet okolo nich prestal existovať – boli len oni, dve bytosti spojené v noci, v extáze, v nekonečnom okamihu vášne.

A keď konečne padli do náručia jeden druhému, ich telá spotené, srdcia bijúce v tom istom rytme, vedeli, že to nebol len telesný pôžitok. Bolo to umenie. Bolo to symfónium duší, ktoré si boli súdené.