V chráme panovalo ticho, ktoré nebolo prázdne — bolo plné očakávania, dychu, tlkotu dvoch sŕdc. Ona sa mierne posunula na vankúšoch, jemné svetlo sa láskalo s obrysmi jej nôh. V prstoch držala svoje malé, nosené baleríny — jednoduché, ale krásne. Hodila ich k tebe, nežne, ako by ti podávala vlastný kúsok duše.
„Chceš ich?“ opýtala sa, aj keď už poznala odpoveď. Tvoje ruky sa natiahli a prijali tú ponuku ako niečo vzácne.
Boli teplé, ešte cítiť po nej. Vnútro jemne vlhké, vôňa bola intenzívna, presne taká, akú si si predstavoval — potlačená vôňa jej pokožky, trochu textilu, trochu niečoho, čo sa nedá popísať, len cítiť. Privoňal si si — pomaly, hlboko, a zavrel oči. Každý nádych ťa ťahal hlbšie do jej sveta.
Sledovala ťa so záujmom. A keď si otvoril oči, znova sa usmiala. „Miluješ to… a mne sa páči, keď si slobodný vo svojej túžbe. Dovolím ti všetko, čo cítiš. Tu, v chráme, nie si súdený.“
Potom k tebe natiahla svoje chodidlo — mierne spotené, no dokonale hladké. Prstíky jemne pokrčila, akoby ťa lákala k sebe. A ty si podľahol. Vzal si ich opäť do úst — jeden po druhom, pomaly, dôkladne, z úctou, s vášňou. Vôňa, chuť, mäkkosť… bola to poézia, ktorú si čítal jazykom.
„Viem, čo cítiš…“ zašepkala. Jej hlas sa zmenil, zmäkol. „A chcem, aby si sa v tom nestrácal, ale našiel. Chcem, aby si to vnímal ako dar, nie ako tajomstvo.“
Vzal si si jej balerínu späť do rúk. Privoňal si si ešte raz — tentokrát so zatvorenými očami, s hlbokým sústredením. Jej nožička zostala pri tvojich perách. Hral si sa s prstíkmi, lízal ich, jemne, oddane, až si cítil, že tvoje telo napína túžba, ktorú už nedokážeš potlačiť.
Položila ti dlaň na hruď. „Môžeš… ak chceš. Sprav si to po svojom. Ja budem pri tebe.“
