Moja profesorka a konzultácie

„Konzultácia po prednáške“

Na výske som mal jednu profku. Volala sa profesorka Horváthová.
Mala 48 rokov, no nepôsobila unavene. Práve naopak – bola to žena, ktorá mala veci pod kontrolou. Vlasy vždy uhladené, tmavé okuliare, výrazná rúž, elegantné oblečenie, ktoré však nikdy neprekročilo hranicu akademickej dôstojnosti.

Ale keď vás opravovala pred celou triedou, zacítili ste zvláštny chlad i teplo naraz. Vedela rezať slovami... aj pohľadom.

Po prednáške o literárnej dekadencii 19. storočia mi poslala e-mail:

> Marek, prosím vás, zastavte sa dnes po 16:00 v mojej kancelárii. Potrebujeme prebrať vašu prácu. PH.

Nevedel som, čo čakať. Moja seminárka bola síce slabšia, ale nemyslel som si, že by to bol taký problém. Každopádne — prísť k nej do kancelárie sám nebolo niečo, čo by ktokoľvek z ročníka bral na ľahkú váhu.

Zaklopal som.
„Vstúpte.“

V miestnosti bolo prítmie. Len lampa pri jej stole svietila. Stála otočená chrbtom, pri knižnici, v priliehavých čiernych šatách. Počul som klopkanie jej podpätkov.

„Sadnite si, Marek.“
Poslúchol som.

Otočila sa ku mne, v ruke mala moju vytlačenú prácu.
„Vaša esej bola… priemerná. Ale nie to ma zaujíma.“

Položila papier na stôl a prešla ku mne.
Zastavila sa tesne predo mnou. Oči za okuliarmi prepaľovali.
„Viete, čo robí rozdiel medzi chlapcom a mužom?“
Zamrmlal som niečo neurčité.
Ona sa naklonila.
„Schopnosť niesť následky. A vedieť, čo chcete. Viete to?“

Zrazu sa dotkla môjho stehna. Jemne. Skúmavo.
Zostal som nehybný. Tvár mi sčervenela.

„Pani profesorka… to… nie je vhodné…“
„Nie je,“ šepkala. „A práve preto po tom túžim.“

Odpälila si okuliare, sadla si na kraj stola, roztiahla nohy a odhalila podväzky pod šatami.
„Pristúp ku mne, Marek. Ak to urobíš, nebude už cesty späť.“
Pozrel som sa na ňu.
Videl som ženu, ktorá si ma práve vybrala.
A nedokázal som odolať.

Kľakol som si medzi jej stehná, pritisol pery na jej stehno, cítil jej vôňu — ako zmes kníh, kože a rozpáleného tela.
Chytila mi vlasy a pritiahla si ma vyššie.
„Chcem ťa v sebe. Hneď teraz.“

Rozopol som si nohavice, ruky sa mi triasli.
Ale ona ma usmernila — dvomi prstami si ma viedla do seba.
Sadla si na mňa, hlboko, bez zaváhania.
Jej stehná sa opreli o moju panvu, telo sa jej napälo a zasyčala:
„Tak, teraz mlč. A nechaj ma pracovať.“

Pohybovala sa pomaly, presne, ako by prednášala ďalšiu kapitolu – vedela, čo robí.
Jej nechty sa mi zabárali do pliec, no pohľad nezlomila.
„Pozri sa na mňa, Marek. Chcem vidieť tvoju tvár, keď sa urobíš do svojej profesorky.“

Snažil som sa zadržať, ale nedalo sa.
„Už budem…“
Zatlačila mi hlavu medzi jej prsia a zašepkala:
„Drž sa vo mne. Ja to chcem celé.“

A tak som sa jej celý odovzdal.
Dlho, naplno, s výkrikom, ktorý zadusila bozkom.
Nezdvihla sa zo mňa, ani keď som sa už triasol z prežitku.
Len si ma hladila po zátylku a ticho dodala:
„Takto si to predstavujem, keď muž konečne pochopí, že známky nie sú všetko.“

Potom sa zdvihla, upravila si šaty, utrela si prstami stehná.
„Zajtra vás chcem opäť na konzultácii. A tentoraz — si doneste kondóm. Dnešok bol výnimka.“

Odišiel som s nohavicami v ruke.
A vedel som, že od tej chvíle už žiadna prednáška nebude rovnaká.