Večer vo vinárstve

Ďalšie pokračovanie príbehu pána, Lady a Emy, ktoré plynule nadväzuje na poviedku Dotyky bez hraníc.

V byte vládlo napätie. Nie to dusivé, ktoré zviera hrdlo, ale skôr jemná elektrizujúca atmosféra vo vzduchu. Lada sa pohybovala po spálni sústredene, s tým svojim tichým úsmevom, ktorý som miloval. V jednej ruke mala kefu na vlasy, druhou si uhládzala tmavozelené saténové šaty. Priliehali presne tak, ako mali.

„Neviem, či je to primerané na degustačnú večeru... alebo je to príliš,“ povedala, keď sa predo mnou otočila.

„Je to presne to, čo si. Nežná, žensky jemná, ale s iskrou.“

Usmiala sa, ale v očiach mala niečo viac. Očakávanie. Vzrušenie a jemnú obavu. Sadla si ku mne na kraj postele a uprela na mňa pohľad.

„Pán môj… keď vyzdvihneme Emu, chcem, aby si k nej bol jemný. Nenechaj sa pomýliť tým, že sa minule osmelila. Dnes to bude iné. Prvýkrát... všetci traja spolu. Musí cítiť bezpečie, ľahkosť. Nesmie to pôsobiť dohodnuto.“

Prikývol som. „Rozumiem. Ty si medzi nami most. A ja sa budem držať tvojej energie.“

Dotkla sa mojej ruky. „Preto som rozmýšľala… čo keby som šoférovala ja? Ty vzadu, Ema vpredu. Budem s ňou hovoriť, pozerať sa na ňu. Ty budeš počúvať. Keď sa uvoľní, otvorí sa aj tebe. Nie silou... prirodzene.“

Usmial som sa. Tá žena, ktorú som kedysi spoznal ako hanblivú študentku, predo mnou sedela ako múdra, intuitívna partnerka. Presne vedela, ako vytvoriť priestor pre niečo výnimočné.

„Dohodnuté,“ povedal som ticho. „Budem v úzadí. A budem ťa vnímať.“

Prešla k zrkadlu, zapla si jednoduchý zlatý náhrdelník. Vlasy nechala voľne spustené. Krk jemný, nahý, dychberúci. Ešte raz sa na mňa pozrela v odraze.

„Dotýkajme sa jej ako vetra. Citlivo. Bez nátlaku.“

Podišiel som k nej a pobozkal ju medzi lopatky. Jej pokožka sa jemne zachvela.

„Túžim po tom… ale ešte viac túžim, aby to bolo prirodzené a správne.“

Oprela sa o mňa čelom. Dýchali sme spolu, akoby sme sa ladili pred niečím veľkým.

Potom sa pozrela na hodinky. „Ideme. Ema už možno čaká.“

Zaparkovali sme neďaleko internátu, pod starým pouličným svetlom. Lada mi stisla ruku, vystúpila. Večerný vzduch bol vlhký, chladnejší. Ema už čakala. Čierny kabát, vlasy zviazané mašľou, malá kabelka ... v očiach mala niečo silné, vnútorne tajomné. Jej krehkosť ma zasiahla.

Lada ju objala. Dlhšie, než by sa patrilo medzi priateľkami. Ich telá sa spojili. A potom prišiel bozk. Jemný, ale úprimný. Nie nenápadný. Viditeľný. Na sekundu sa svet zastavil.

Keď sa od seba odtiahli, Lada sa otočila. „Pán môj… toto je Ema.“

Urobil som krok, natiahol ruku. „Teší ma Ema.“

Prijala ju váhavo, ale pohľad mi venovala priamo. Stisk jemný. Keď som ju pozdravil bozkom na líce, cítil som vôňu levandule a zrýchlený dych.

„Aj mňa... veľmi,“ šepla.

Niečo sa vo mne pohlo. Ich spojenie. Ladina istota, Eminá neistá túžba. Bolo to ako predohra snov, ktoré som si nikdy netrúfal vysloviť. Nasadli sme. Lada za volant, Ema vedľa nej, ja vzadu. Dialóg medzi nimi bol prirodzený. Hlasy sa prelínali ako melódie. Hovorili o škole, víkende, o týždni, ktorý príde.

Len som počúval. A pozoroval. Emin profil zblízka pôsobil ešte jemnejšie. Jej smiech sa zakláňal dozadu, krk odhalený, pokožka biela, hladká. Telo, ktoré sa ešte len učí túžbe. Lada ju pri jednej poznámke chytila za ruku. Držali sa. Intímne, nežne. Musel som odvrátiť zrak, aby som sa v tom okamihu neutopil.

Cesta prešla rýchlo. Občas som sa zapojil, ale bol som pozorovateľ. A vedel som, že to tak má byť. Dorazili sme pred vinárstvo nad Vráblami. Svetlá budovy žiarili jemne, akoby nás vítali. Vystúpili sme. Lada objala Emu okolo pása. Šiel som za nimi. So zmyslami vyostrenými.

Vo vnútri teplo. Drevo, kameň, mäkké svetlo. Hosteska nás viedla do bočnej miestnosti. Veľký stôl pri presklenej stene, vinica pod nami, mesiac nad ňou. Intimita. Ticho.

Pomohol som Lade z kabáta. Potom Eme. Keď som jej ho zložil z pliec, na sekundu som zadržal dych. Telové tričko bez rukávov, plisovaná sukňa nad kolená. Ramená drobné. Pokožka jemná, krehká. Nedotknutá. A predsa... v nej niečo horelo.

Sklonil som sa k Lade a zašepkal: „Je nádherná.“

Lada sa usmiala. Prikývla. Vedela, čo tým myslím. Dotkla sa mojej ruky.

Sadli sme si. Lada súhlasila s degustáciou, Ema prikývla. Šesť vín: suchý Silván a Ruland šedý, polosuchý Iršai, sladká Pálava, ružový a červený Cabernet. Sedeli oproti mne. Kolená sa občas stretli. Ruky. Pohľady.

Ema si privoňala k prvému vínu. Jemne našpúlila pery, naklonila pohár. Nevinná. Zvedavá. Napätá. Ako pred skúškou.

Sledoval som ich. Tento večer nebol len o víne. Bol som tichší, ale vnímal som všetko.

Po teľacích líčkach nasledoval posledný pohár. Atmosféra bola hustá, sladká. Omámená. Lada sa naklonila k Eme:

„Dáme hru? Otázky. Buď odpovieš, alebo si dáš dúšok.“

Ema sa zasmiala. „A ak sa hanbím?“

„Na to je víno,“ povedal som. „Začneme zľahka.“

„Ema, kam by si chcela raz ísť?“

„Japonsko. Nie Tokio, ale dedinky. Ryokany. Ticho. Zelený čaj.“

V jej hlase bola nežnosť.

„A vy?“ spýtala sa mňa. „Obľúbený film?“

„Cinema Paradiso. Láska, minulosť, bozky v daždi.“

Lada: „Ročné obdobie?“

„Jeseň. Ako žena, ktorá už niečo prežila, ale jej túžba ešte nevyprchala.“

Ema potichu: „Aj ja mám rada jeseň.“

Lada: „Prvý bozk?“

Ema sa napila. „Pamätám. Ale nebol romantický. Ten ozajstný... prišiel neskôr.“

„A najkrajší?“

„Možno... jeden, čo sa stal nedávno.“ Pozrela Lade do očí. Ticho. Spomienka. Napätie.

„Pane... ako viete, že niekoho túžite viac než len obdivovať?“

„Keď ho počúvam aj v tichu. Keď mi chýba to, čo o ňom ešte neviem.“

Mlčali. Niečo sa medzi nami uložilo.

Ema sa uvoľnila. Po každej otázke bola viac a viac otvorenejšia.

Lada sa napila a položila ďalšiu:

„Ema... premýšľala si niekedy o trojici?“

Ticho.

Ema sa usmiala. Placho. Ako niekto, kto v sebe nosí tajomstvo. Nepovedala nič a schuti sa napila Pálavy. Nemusela nič hovoriť. Všetci sme to cítili. Lada vytiahla mobil. „Spoločná fotka. Len pre nás.“

Naklonili sme sa. Ja v strede. Emine líce chladné ako jesenný večer. Lada príjemne horúca od túžby a vzrušenia. Spúšť. Fotka rozmazaná, ale krásna. Skutočná.

„Len medzi nami. Dobre?“

Všetci sme prikývli.

Cesta späť bola tichá. Auto sme nechali pre vinárstvom a zavolali si taxík. Ema vpredu, Lada ku mne pritlačená. Rukou na mojom stehne, prst krúžil po látke. Mysľou sme boli stále tam. Pri otázkach. Pri dotykoch.

Pred internátom sme sa rozlúčili. Objatie a bozk na líce. Krátky, dôverný na pery. Ema sa na mňa pozrela. Trochu v rozpakoch, ale už som cítil jej blízkosť.

Doma Lada zhodila kabát ešte skôr, než sme sa stihli vyzuť. V očiach mala oheň, ktorý celú cestu len tlmila. Hodila kabelku na stoličku, zamkla dvere a natiahla sa ku mne.

„Chcem ťa. Teraz,“ zašepkala a pobozkala ma.

Naša vášeň vybuchla v sekunde. Stiahla si nohavičky ešte v chodbe, obmotala nohy okolo mojej panvy a začala ma bozkávať, akoby chcela zhltnúť celú moju prítomnosť. Netrpezlivo, s neuhasiteľným hladom. Jej prsia sa mi tisli na hruď, ruky mi siahli pod košeľu a drsne ma škrabali po chrbte.

Stôl v jedálni sa stal naším bojiskom. Posadil som ju naň, roztiahol jej nohy a vošiel do nej naraz, hlboko, tvrdo som ho do nej vrazil až po koreň. Zastonala nahlas, chrbát sa jej prehol. „Áno… takto…“ syčala pomedzi zuby, zatiaľ čo jej boky mi vychádzali v ústrety. Rýchlymi, tvrdými prírazmi som ju plnil znova a znova, až stôl pod nami vŕzgal. Bola nespútaná, z divokosti sa jej leskli oči. Neuhýbala, pozerala mi priamo do tváre. Chcela ma tak, ako sa túži po niečom zakázanom. Prudko, naplno, bez výhrad. Kľakla si predo mňa, ústa horúce, dych prerývaný, a vzala si ma celého. Hltavo. Rukou mi zvierala penis, druhou si masírovala klitoris. Po chvíli sa sama presunula späť hore. Sadla si na mňa rozkročmo, nohy roztvorené, stehná sa jej triasli.

Zatínala nechty do mojich ramien a jazdila na mne bez hanby. Vlasy jej padali do očí, prsia sa jej hojdali v rytme jej dychu. Bola nádherná. Skutočná. Keď sa jej telo prvýkrát roztriaslo, stiahla sa mi okolo penisu ako vlna, ktorú nešlo zastaviť. Vykríkla. Bez zábran. A pokračovala ďalej. Druhýkrát sa urobila tak silno, že jej stehná úplne ochabli. Uložil som ju na stôl, hlava jej visela dolu, nohy zvesené, vlhkosť stekala po okraji.

Nepovedala nič. Len dýchala, prerývane, roztrasene, ale s úsmevom. A keď otvorila oči, bol v nich pokoj. Pokoj, ktorý príde, keď si žena dovolí všetko. O chvíľu ležala nahá na posteli. Svetlo sme stlmili, hudba bola len tichý podmaz. Jej telo sa ligotalo v odleskoch, vlhké, uvoľnené, krásne. Prikľakol som si k nej a pohladil ju od členkov, cez stehná, boky, až ku krku.

Toto nebolo divoké. Bolo to vedomé. Jemné. Citlivé ako pohladenie vetra, o ktorom hovorila. Pobozkal som ju na brušku, len tak letmo, potom na vnútorné stehná, každý dotyk pomalý, uctivý. Otvorila sa mi znova, ale tentoraz inak, dôverne. Položil som sa medzi jej nohy a jazykom ju robil, pomaly, precítene.

Nepotrebovala viac. Len dýchať. A cítiť.

Jej boky sa dvíhali proti mojim ústam ako vlna. Ticho stonala, rukami si držala prsia a občas sa jemne poškrabkala pod rebrami. Keď sa jej telo znova prehlo, jej stehná sa mi obtočili okolo hlavy a zasyčala medzi zubami moje meno.

Po chvíli si ma pritiahla k sebe. Vkĺzol som do nej znova, pomaly, v rytme jej dychu. Držala ma oboma rukami za ramená. Pozerala sa mi do očí a perami len šepkala: „Pošlime jej niečo… nech vie, ako si si ma dal.“

Vzala telefón a odfotila nás:

Prvá fotka – ako jej tvár leží na mojej hrudi, oči zatvorené, vlasy spotené.

Druhá fotka – detail môjho prsta, ako jej kĺže medzi pyskami, lesklý od šťavy.

Tretia fotka – ona na mne, v sede, môj penis na polovicu v nej, záklon, prsia napnuté, jej ústa mierne pootvorené v orgazmickom výdychu.

Každú jednu len mierne orezala a bez slov jej ich poslala.

O pár sekúnd neskôr sa na displeji zjavilo:

Ema: „Vy dvaja ste šialení… nemôžem zaspať. Som celá mokrá. Milujem tie fotky.“

Lada sa len zachichotala, otočila sa ku mne a pošepkala: „Poď, ešte nie sme na konci.“

Nasledujúce dni sa niesli v podivnej, vzrušujúcej rovine. Lada bola v práci ako zvyčajne, ale každú voľnú chvíľu sme si písali. Krátke, hravé, niekedy až poetické správy. O túžbach, o tom, čo by sme chceli robiť. A potom boli správy, ktoré písala s Emou. Pozoroval som ju pri nich, vždy mala ten istý výraz. Jemne začervenaná tvár, pootvorené pery, zažmúrené oči. Nehovorili sme si všetko hneď. Ale aj mlčanie medzi nami začalo niečo znamenať. V ich komunikácii pribúdalo fotiek. Občas len detail kľúčnej kosti, inokedy Lada zaspávajúca s rukou v nohavičkách. A z Eminej strany najprv len úsmevy, neskôr nahé ramená, polooblečené nočné košele, raz aj pohľad do zrkadla v podprsenke, s otázkou: „Myslíš, že by sa mu páčila?“

Lada mi ju ukázala bez slova. Pozrel som sa na fotku a prikývol. Nepotreboval som viac. Naše životy sa nebadane premiešavali. Ema bola ešte stále trochu vzdialená, ale jej prítomnosť už bolo cítiť. V slovách, vo fantáziách, aj vo vôni, ktorú Lada nosila z ich stretnutí.

V stredu večer, keď sme spolu ležali na gauči a prechádzal som jej prstom po boku, pozrela sa na mňa a pošepla: „Mala by k nám prísť v piatok. A možno… možno by chcela zostať so mnou... s nami.. aj celý víkend.“