Vôňa očakávania

Ďalšie pokračovanie príbehu pána, Lady a Emy, ktoré plynule nadväzuje na poviedku Večer vo vinárstve.

Už ráno som vedel, že to bude večer, na ktorý sa nezabúda.

Prebúdzal som sa s Ladou stisnutou pri mne, jej stehno prehodené cez moje, tvár pokojná, no pery jemne pootvorené, akoby sa ešte v spánku usmievala. Bola krásna, vyrovnaná, pripravená. A ja tiež. Po včerajšej noci som vnímal medzi nami čosi nové, rozšírený priestor, ktorý Lada otvorila svojím priznaním a dôverou. Ema bola teraz prítomná v našich predstavách, túžbach, ale už aj v realite. Jej správa bola jasná. A dnes mala prísť k nám . Lada už v kuchyni škrabala cesnak a na panvici sa syčal olivový olej. Mala na sebe len moju starú bielu košeľu, ktorú milovala nosiť doma. Vlasy stiahnuté do rozstrapateného copu, nohy bosé. Vyzerala bez námahy zvodne. Tak, ako len ona vedela. „Pripravím tagliatelle s citrónovou ricottou, rukolou a orieškami. Ľahké, svieže… ženské,“ povedala, keď som sa k nej priblížil a objal ju zozadu. „Nech sa cíti dobre. Nech vie, že toto miesto je bezpečné.“

Pobozkal som ju na krk. „Myslíš na všetko.“

„S tebou sa mi ľahko myslí,“ usmiala sa a pritlačila sa chrbtom k mojej hrudi. Cítil som, ako jej telo reaguje na dotyk. Boli sme obaja naladení. Bez tlaku, bez scenára, ale s napätím, ktoré viselo vo vzduchu ako vôňa citrónovej kôry. Z vitríny s vínami som vybral dve fľaše. Prvú, ľahké Chardonnay zo Sicílie, citrusové, svieže, ideálne k predjedlu a k ich rozhovorom. Druhú, tmavé, zmyselné Nero d’Avola, víno, ktoré vie otvoriť ústa i dušu. Také, aké sa pije, keď sa myšlienky začnú vyzliekať zo slov. „Dáme jej čas, však?“ spýtala sa Lada, keď sme spolu prestierali stôl. „Nech sa uvoľní, nech sa necíti, že od nej niečo čakáme.“

„Presne tak. Bude to večer o blízkosti. Nie o očakávaniach.“ Obaja sme to tak cítili. Ema nie je projekt, nie je fantázia, ktorú chceme naplniť. Je človek, ktorého sme si pustili bližšie. A teraz jej chceme ukázať, že je vítaná.

O pol šiestej prišla správa: „Som na ceste, teším sa.“

Lada dozdobila jedlo čerstvou bazalkou, ja som nalial prvý pohár vína. Sviečky na stole plápolali v rytme jazzovej hudby, ktorú som pustil potichu na pozadí. Atmosféra bola presne taká, ako mala byť. Intímna, domáca, s príchuťou vzrušeného očakávania.

O pár minút zazvonil zvonček. Pozreli sme sa na seba. Lada sa usmiala, zhlboka sa nadýchla. „Tak ideme otvoriť dvere novej kapitole?“ zašepkala. Prikývol som.

Keď sa otvorili dvere, stála tam Ema. Čierna blúzka, elegantné nohavice, jemný make-up, no najvýraznejšie boli jej oči. Veľké, tmavé, plné iskriaceho napätia, zvedavosti, trošky neistoty, no plné očakávania. V rukách držala malú fľašu sektu. „Na vďaku… že ste ma pozvali,“ povedala tichým hlasom, keď ju Lada objala.

„Ďakujeme, že si prišla,“ povedal som úprimne a podal jej ruku. Neisto, no s úsmevom mi stisla dlaň a sklonila pohľad. Krátky, nevinný bozk na líce. Pôsobila krehko, ale pod tým všetkým bolo cítiť, že sem prišla s rozhodnutím. Dnes chcela byť súčasťou niečoho.

„Vitaj..“ zašepkala Lada, keď ju viedla dnu. „... doma.“

Všetko už bolo pripravené. Sviečky horeli, stôl žiaril v teple žlto-oranžového svetla, víno dýchalo. Usadili sme sa a ponorili do večera. Najprv rozprávanie. Ema hovorila o víkende v Štiavnici, o tom, ako sa jej mladší brat učí hrať na gitaru a nechtiac jej večer čo večer prerušoval online konverzáciu s Ladou. Lada spomínala svoje pracovné dni, ja som sa držal v úzadí, len som počúval, ako sa navzájom dopĺňali, ako sa smiali. Medzi ich slovami sa mihali pohľady, jemné úsmevy, kolená sa im občas dotkli pod stolom. Víno tieklo pomaly, ale uvoľňujúco.

„Ten večer minule… u teba, u vás,“ začala Ema trochu váhavo, keď sme dojedli. „Bol pre mňa… ako keby sa niečo vo mne zobudilo. Stále na to myslím.“

Lada sa na ňu zahľadela s pohľadom, ktorý bol hlboký ako noc.* „Bol krásny. Jemný. Intímny. Ale myslím… že to bol len začiatok. Len taká... predohra.“*

Ema sa usmiala, trochu rozpačito. „Predohra?“

„Áno,“ pokračovala Lada, „lebo teraz cítim, že sme na všetko traja. Nie ja a ty, nie ty a on. Ale… všetci traja. A že každý jeden dotyk, každé slovo, každé priznanie… patrí všetkým.“ Mlčali sme. Slová viseli vo vzduchu ako parfém, hustý a sladký. Zacítil som, ako mi sťahuje hrdlo. Nevinný tón večera sa zmenil na niečo… teplejšie. Emine líca sčervenali. Jej jazyk navlhčil spodnú peru. Vzala do rúk pohár vína, no ruky sa jej mierne chveli. Bol to vzrušujúci moment — nie preto, že sa niečo dialo. Ale preto, čo všetko sa mohlo stať.

„Neviem ešte presne, kam ma to všetko vedie…“ povedala ticho Ema. „Ale viem, že vám dôverujem.“ S Ladou sa na seba pozreli. Bolo to ako súhlas bez slov.

Po večeri sme sa presunuli do obývačky. Lada zatiaľ odpratala taniere do umývačky, ja som pripravil poháre na digestív a nalial trocha Amarone. Ema bosá kráčala po drevenej podlahe so zvláštnou ľahkosťou, akoby sa pohybovala v inom priestore, v niečom mäkkom a bezpečnom.

„Čo pustíme?“ spýtala sa Lada a naklonila sa ku mne.

„Mal som niečo pripravené,“ usmial som sa a stlačil pár tlačidiel na ovládači. Na obrazovke sa objavila titulná scéna starého talianskeho filmu zo 70. rokov. Tiché ulice Ríma, zvuk klavíra, rozprávačov hlas. Film mal atmosféru. Zmyselnú, pomalú, presne takú, aká sa dala prerezať nožom. Usadil som sa do kresla. Lada si sadla na gauč a vedľa nej Ema. Blízko, až príliš na to, aby to bolo len náhodné. Ich boky sa dotýkali. Víno, hudba a tie dlhé pohľady, ktoré si vymieňali od prvého momentu, keď Ema prekročila prah bytu. Najskôr len Lada prešla dlaňou po Eminom stehne. Ema sa pousmiala a jej tvár sa trochu napla. Potom sa oprela o Ladu, hlavu jej položila na rameno. Lada ju pobozkala do vlasov, jemne. V prítmí miestnosti sa ich obrysy zlievali, ako jedna postava, dych a pohyb. Film šepkal dialógy v taliančine. Nikto z nás nepočúval.

Lada vzala Emu za bradu a obrátila jej tvár k sebe. Ich pery sa stretli. Najskôr len jemne, ako skúška, potom hlbšie, pomalšie. Ema zavrela oči a nechala sa viesť. Jej ruka klesla Lade na stehno, Lada sa dotýkala jej krížov, jemne prechádzala po koži. Zo svojho miesta som ich pozoroval. Bolo to neskutočne krásne. Jemnosť, zvedavosť, túžba. Bol som toho súčasťou, ale ešte stále iba ako pozorovateľ. A možno práve preto som cítil, ako sa mi sťahuje brucho a brní celé telo.

Potom sa Lada jemne odtiahla od Emy, pozrela mi do očí a ticho povedala: „Poď k nám, pán môj… Nechcem, aby si ostal tak ďaleko.“

Vstal som pomaly, akoby som vstupoval do chrámu. Sadol som si vedľa nich. Lada ma pobozkala ako prvá. Vášnivo, skúsene, s jazykom, ktorý poznal moje chute. Ema nás sledovala, jej dych zrýchlený. Potom som sa naklonil k nej. Na chvíľu zaváhala, no jej pery si ma našli a prijali. Chutila ako víno, ktoré sme pili, ako zvedavosť a mladosť. Keď som sa odtiahol, Lada jej stiahla blúzku cez ramená. Pomalým, citlivým pohybom, akoby rozbaľovala darček. Emine prsia sa odhalili vo svetle lampy. Malé, pevné, dokonalé. Lada jej ich pohladila prstami, vzala jednu bradavku medzi pery a Ema zastonala. Vzápätí stiahla košieľku aj sebe a pritisla sa k Eme. Ich nahé telá sa dotýkali, hladili, bozkávali. Ja som len sledoval, pulz sa mi zrýchľoval. Boli nádherné. Dve ženy, dve energie. Jedna nežná, druhá odvážna. Lada natiahla ruku ku mne, vzala ma za zátylok a vtiahla ma späť medzi ne. Bozkával som ju, potom Emu. Striedavo, pomaly, ako by som sa chcel každou sekundou hlbšie vpísať do tohto okamihu. Cítil som na pokožke ich teplo, ich vlhké pery, ich chvenie. Ich telá sa vlnili vo vzájomnej hre dotykov a bozkov, ako dve rieky, ktoré sa zliali do jednej. Lada sa uvelebila na chrbte, jej nohy sa mierne roztvorili a oči zatvorili, akoby v sebe niesla celý vesmír dôvery a túžby. Ema sa k nej sklonila. Najprv bozkávala vnútorné stehná, pomaly, sústredene, nežne, až sa jej pery dostali do jej lona. Lada potichu vzdychla a prsty zaborila Eme do vlasov.

Sledoval som tú scénu, dych sa mi prehlboval, telo sa napínalo, kým som si pomaly nevyzliekol aj posledný kúsok oblečenia. Nahý som si kľakol k nim. Jednou rukou som hladil Ladin bok a bruško, druhou prechádzal po Eminej hlave, jemne jej prehrabával vlasy, akoby som ju chcel povzbudiť, poďakovať jej. Zblízka som videl, s akou oddanosťou sa venuje Lade, jej jazyk sa pohyboval skúmavo, no s rastúcou istotou, akoby si spomínal, čo ju Lada predtým naučila. Lada sa krútila pod jej ústami a prsty jej tancovali po plachte. Na okamih sa naše oči stretli. Lada bola krásna, úplne roztopená, otvorená. Chytil som ju za prsia a hladkal ju tak, ako to mala rada. Ona len prikývla, akoby mi odpovedala bez slov ... áno, je to správne, áno, si tu s nami.

Moja ruka sa zatiaľ presunula k Eme. Sledoval som jemné krivky jej nahého tela, jemnú pokožku na jej chrbte, bokoch. Prešiel som dlaňou po jej stehne, pomaly, až sa moje prsty dostali do jej lona. Bola vlhká. A horúca. Jemne som ju tam pohladil, len tak, aby cítila moju prítomnosť. Spomalila sa, no nevzdychla. Zatajila dych. Zostal som v pohybe a všímal si, ako reaguje. Bola napätá, ale nezatvárala sa. Moje prsty sa dotkli jej mušličky a ja som podvedome cítil, že je ešte neotvorená. Jemná. Krehká. Nedotknutá? Naklonil som sa k nej a ticho zašepkal: „Zlatko… bola si už s mužom?“

Neodpovedala. Len sa mierne pohla bokom, ako by tú otázku nechcela pustiť dovnútra. Jej ústa sa stále venovali Lade. Pokračovala, oddaná, sústredená. Lada medzičasom hlasnejšie zastonala, vlna slasti sa ňou prehnala a ja som pochopil, že v tej chvíli to nie je podstatné. Ema vedela, čo robí. Chcela to. Túžila byť súčasťou. Nechal som tú otázku odplávať ako pierko na vode. Vrátil som sa k tomu, čo nás spájalo v prítomnom okamihu. K telám, ktoré si dôverovali, k teplu, ktoré medzi nami pulzovalo, k túžbe, ktorá práve rozkvitla do plnosti.

Usadil som sa na gauč, opretý, s dlaňou položenou na stehne. Moje telo ešte stále nieslo vibrácie z toho, čo sa odohrávalo. Z dotykov, pohľadov, zo slastného záchvevu, ktorý sa niesol miestnosťou ako vôňa vína, zadržaná v pohári. Lada sa pomaly nadvihla, vzala Emu za ruku a jemne ju k sebe pritiahla. „Poď, zlatko,“ povedala ticho. Jej hlas bol mäkký, láskavý, ale mal v sebe aj tón, ktorý nebolo možné nepočúvať. Viedla ju k rozkoši. Sadla si vedľa mňa, kým Ema zostala kľačať na mäkkom koberci pred nami. Lada ju pohladila po chrbte, po vlasoch. Ich pohyby boli jemné, takmer posvätné. Potom Lada zdvihla zrak ku mne a spýtala sa s tichým úsmevom: „Dovolíš nám, aby sme sa ti odvďačili?“

Nemusel som odpovedať. Moje telo odpovedalo za mňa. Len som prikývol a rukou pohladil Ladu po ramene. Lada sa sklonila ako prvá. Jej pery poznali každý môj záchvev, každú citlivú plochu. Bolo to ako návrat domov. Vlhký, jemne nasávajúci dotyk, ktorý ma okamžite rozochvel. Po chvíli vzala Emu za dlaň a jemne ju priviedla k sebe. Neprestávala sa ma dotýkať, len jej vytvorila priestor. „Len pomaly… pozri sa, ako,“ zašepkala Lade do ucha a usmiala sa, keď Ema prikývla a nežná a zvedavá, sa sklonila. Najprv nesmelo, špičkou jazyka, potom odvážnejšie. Cítil som, ako sa ich rytmy prelínajú. Lada viedla pohyb, Ema sa pridávala, kopírovala, učila sa. Ich jazyky sa občas dotkli, keď sa striedali, keď sa mi s ním hrali. A ja… bol som tam, rozprestretý medzi ich ústami a medzi ich túžbou. Oči sa mi zatvárali samé. Neovládal som už nič, len dych, ktorý sa zrýchľoval, ston, ktorý prerážal ticho, a dráždivé, sladké napätie v bruchu. Rukami som hladil Ladu po krku, Emu po vlasoch. Obidve sa po chvíli pozreli hore, ich pohľady spojené, vlhké a lesklé pery plné očakávania.

„Chutí nám,“ zašepkala Lada.

A Ema, s tvárou ešte stále pri mne, len ticho dodala: „Je krásny, taký iný ako tie, ktoré som doteraz videla…“ Jej hlas znel úprimne, prekvapene, akoby sama neverila, čo práve objavuje. Držal som sa, nechcel som vrcholiť príliš skoro. Chvíľu ešte pokračovali, striedavo, hravo, dôverne. Lada nechávala Eme priestor a zároveň ju uisťovala svojím dotykom, bozkom, láskou. A keď sa cítila pripravená, prevzala vedenie späť, zrýchlila, zosilnila tlak, presne vedela, ako na mňa. Ema len sledovala, podopretá o moje stehno a ja som sa ponoril do ich dychu, do ich ženskosti, do toho, že som sa im úplne odovzdal. A keď som nakoniec vyvrcholil, bol to výkrik nie len rozkoše, ale aj vďačnosti. Zatvoril som oči a nechal sa unášať. Lada si ma nežne očistila, pobozkala ma na brucho a usmiala sa. Ema sa ku mne nahla, trochu rozpačito, ale s úsmevom. Pobozkala ma na líce a zašepkala: „Ďakujem, že si nás nechal.“

Zavládlo ticho, ticho nasýtené pokojom a šťastím.

Naša blízkosť pomaly ustupovala tichému pokoju. Telá ležali vedľa seba v prepletenej nahote, ale už bez napätia, iba s doznievajúcim teplom, ktoré nás spájalo. V obývačke bolo len slabé svetlo sviečky a vzdialené tóny hudby z playlistu, ktorý hral niekde na pozadí, skoro nepočuteľne. Ema sa posadila na gauč, zapínala si podprsenku a trochu sa prehrabávala v kabelke. Lada k nej podišla, sadla si vedľa a pohladila ju po stehne.

„Musíš ísť?“ spýtala sa, aj keď odpoveď už tušila.

Lada sa k nej naklonila a pobozkala ju. Jemne. Potom ešte raz. A potom sa pomaly presunula k jej krku, kým ja som obišiel gauč a kľakol si pred Emu.

Ema prikývla. „Zajtra mám ráno seminár...“

Položil som jej dlane na kolená. Neprehováral som. Iba som sa díval. A keď ma chytila za ruku, vedel som, že to môžem urobiť. Pomaly som jej roztiahol stehná a pobozkal ich vnútornú stranu. Lada zatiaľ stiahla z Emy podprsenku, jemne, s rešpektom. Keď jej odhalila prsia, sklonila sa k nim a vzala jednu bradavku medzi pery. Ema zatvorila oči. Jej dych sa zrýchlil, ruky zaborila do operadla gauča. Bola vlhká, jemne roztvorená, pripravená, ale stále nesmelá. Na chvíľu zatvorila oči, akoby sa hanbila za to, ako veľmi po tom všetkom túži. Pritisol som sa k nej a pomalým, hladným ťahom jazyka som prešiel po jej stehne od kolena až úplne ku klitorisu. Lada medzičasom vzala jednu jej bradavku medzi pery a jemne ju poškriabala zubami. Ema vykrútila chrbát, akoby jej telom prešla vlna elektriny. Držala ma za vlasy, nie bolestivo, ale s tou nevedomou túžbou, akú má žena, ktorá ešte len objavuje vlastný hlas rozkoše. Zodvihol som hlavu. Mala rozšírené zreničky, pery pootvorené. Položila mi dlaň na líce, akoby ma tým chcela prosiť, ale zároveň nechcela prestať.

„Dýchaj,“ povedal som ticho.

A potom som sa do nej ponoril.

Nie opatrne. Nie skúmavo. Ale pomaly, hlboko, s istotou, ktorá ju okamžite rozochvela. Jazykom som prechádzal po jej klitorise v dlhých, sústredených ťahoch. Cítil som, ako sa jej boky dvíhajú proti mojim ústam, ako sa krúti, ako chveje.

Ema prudko zalapala po dychu.

Lada sa medzitým presunula k jej krku, bozkávala ju pod uchom, hladkala po prsiach a jemne dlaňou krúžila po jej brušku, akoby ju chcela upokojiť, no zároveň rozhoriť ešte viac.

Ema bola rozcitlivená na každý dotyk.

Jazyk som pritisol pevnejšie. Prešiel som po celej dĺžke jej mušličky. Po chvíli už nahlas stonala. Jemne, trhane, akoby sa bála, že ak vydá zvuk, naruší to kúzlo, ale telo jej to nedovolilo. Prstami som jej roztiahol pysky a vzal jej vlhký, pulzujúci klitoris do úst.

„Bože…“ uniklo jej. Ruka jej skĺzla z mojich vlasov na krk, držala ma, akoby sa potrebovala ukotviť. Lada sa pozrela dolu a len potichu šepla: „Si nádherná … Pán môj, pokračuj.“

Pokračoval som.

Jazyk kĺzal po jej klitorise, potom nižšie, potom späť, v rytme, ktorý sa jej vpíjal do tela. Cítil som, ako sa jej stehná začínajú triasť. Ako v nej narastá vzrušenie. Vtedy sa Lada posadila, vtiahla si Emu do náručia a kým som ju lízal, Lada jej otočila tvár nabok a prisala sa jej na bradavku.

Ema vykríkla. Bez hanby. Bez zadržiavania.

„Chcem… ešte…“ zachvela sa.

Bolo to nádherné.

Keď som zdvihol hlavu, Lada ma chytila za šiju a pritisla moje pery na Emine. Bozk bol horúci, sladký, jej dych ešte prerývaný. Ochutnala samú seba. A vôbec sa nehanbila. Lada si potom ľahla na chrbát, roztiahla nohy a zavolala ma: „Poď do mňa… chcem cítiť, ako ma naplníš… takto, pri nej.“

Vliezol som medzi jej stehná. Bola horúca, mäkká a pripravená. Keď som do nej pomaly vošiel, Lada zatvorila oči a dlaňou si prešla po prsiach. Jej vzdych bol hlboký, ženský. Ema sa na nás dívala. S rozšírenými zrenicami, celá červená, dotýkala sa svojho bruška, akoby sa bála ísť nižšie. Lada natiahla ruku k nej. „Poď k nám, zlatko.“

Ema si kľakla vedľa nás, hladila moje boky, Ladine prsia, bozkávala Ladu po krku. A ja som cítil ako sa naše dychy prelínajú. Lada ma pevnejšie objala nohami. Bola tak stiahnutá, že som musel na chvíľu zavrieť oči. Pohyby boli pomalé, ale hlboký. A vtedy sa Ema naklonila ku mne, položila mi ruku na líce a povedala: „Aj ja ťa chcem… ale… dnes ešte nie. Prosím.“ Zastavil som sa. Naklonil sa a pobozkal ju, opatrne, ale zároveň vášnivo. Lada sa medzitým presunula nižšie, položila Eme nohu na stehno a začala ju bozkávať medzi nohami.

Ema okamžite zalapala po dychu. Ruky zaborila Lade do vlasov.

Ja som sa bozkával s Emou, Lada ju lízala, ja som bol v Lade… a celá miestnosť bola nasiaknutá ich dychom, mojím telom, ich vôňou. Ema sa triasla. A keď prišlo jej vyvrcholenie, tak rýchlo a prudko, že si musela zakryť ústa rukou, aby nekričala, Lada pritlačila jazyk hlbšie a ja som ju držal za tvár, aby vedela, že je v bezpečí.

Stonala. Chvela sa. A pri tom vyvrcholení mi pritisla čelo k lícu a šepla: „Som Vaša… celá aká som.“ Lada nás jemne pobozkala a v návale emócií jej z očí vyhŕkli slzy šťastia. Dnešok bol dokonalý a viac toho už nepotreboval.

Ema sa usmiala a len ticho prikyvovala pri tom ako sa obliekala. Lada sa rýchlo obliekla do jednoduchého kabátika a obrátila sa ku mne: „Odprevadím ju pešo. Chcem sa s ňou ešte prejsť. Len my dve.“ Neprotestoval som. Vedel som, že ten čas samy potrebujú. Obe si dali pusu na líce, rýchlu, ale nežnú, a vyšli do tichej noci. Dvere za nimi ticho klapli a ja som ostal v obývačke s tlmeným svetlom, pohárom vína a myšlienkami, ktoré sa mi ešte stále rozlievali po tele ako doznievajúca vlna túžby.

Neskôr mi Lada porozprávala, čo sa medzi nimi odohralo počas tej prechádzky.

Vraj mlčali prvých pár minútu. Len kráčali bok po boku tichými uličkami, medzi žltými svetlami lámp a šuchotom prvých listov na chodníku. Potom Lada prelomila ticho. „Ako sa cítiš?“ opýtala sa jemne, otočila k nej tvár, ale kráčala ďalej. Ema sa nadýchla, na chvíľu sa zamyslela. „Ako… keby som doteraz len spala. A niekto ma práve prebudil… jemne. A krásne.“

Lada sa usmiala. „Aj ja. To, čo sa stalo… bolo presne to, čo som si vysnívala. Ale nevedela som, že to bude ešte krajšie.“

Zastavili sa pri lavičke. Sadli si. Ema si oprela hlavu o Ladino rameno. „Bála som sa, že sa budem cítiť trápne, zahanbene. Ale necítim. Len pokoj. A niečo… nové vo mne. Také jemné, ženské. Ako by som patrila k vám. Ale ešte tomu nerozumiem.“ Lada ju pobozkala na čelo. „Nemusíš hneď rozumieť všetkému. Dôležité je, že to cítiš. A že ťa to robí šťastnou.“

Ema prikývla a ticho povedala: „Nikdy som necítila toľko bezpečia v niečom tak intímnom.“ Ich dlane sa spojili. A hoci bola už noc a vzduch chladol, cítili sa obidve zahriate, nie len telom, ale aj vedomím, že niečo nové práve vzniklo. Niečo, čo presahovalo obyčajné túžby. Niečo, čo mohlo byť začiatkom… ich spoločnej cesty.

Keď sa Lada vrátila domov, našla ma ešte hore. Sadla si ku mne na gauč s tichým úsmevom na tvári.

„Rozprávali ste sa?“ spýtal som sa.

Prikývla. „Áno. Myslím… že všetko je presne tak, ako má byť.“