112 vĺn pod 38 hviezdami

Kupovala potraviny na zajtrajšie raňajky. Deti prichádzajú od jej ex vždy hladné; čokoláda a sladkosti síce chutia skvelo, no zasýtiť ich dlhodobo určite nedokážu. Hovorila mu to už nespočetnekrát, no bez akéhokoľvek výsledku. Cítila ten pohľad už pri pokladni. Rovnako pri vystupovaní z auta aj popoludní, keď vychádzala z práce. Bol tu. Po rokoch sa vrátil — a ona to cítila.

Obzrela sa okolo seba. Len bežní ľudia ponáhľajúci sa domov po ďalšom mizernom dni v práci, ktorá ich nebaví a ledva uživí. Nevidela ho, ale aj tak vedela, že tam je. A že označenie "bežný človek" pre neho rozhodne neplatí.

V byte sa jej všetko zdalo iné, ostrejšie. Každý kus nábytku akoby vystupoval z priestoru, naberal kontúry, ktoré si predtým nevšímala. Nedokázala sa na nič sústrediť; myslela len na to, kedy príde.
Dala si dva poháre bieleho, suchého vína, aby zahnala pomaly plynúci čas a aby sa drobné kvapky strachu zmenili na nedočkavosť. Vyzliekla sa a cestou do kúpeľne si v hlave prehrávala, kedy ho videla naposledy.

Boli to roky — tak veľa, že si ich nedokázala ani presne spočítať. Jej telo si však pamätalo. Pamätalo si jeho pohľad. A silu, ktorú v sebe niesol. Reagovalo skôr, ako stihla premýšľať. Keď videla vlastné ruky, ako na jej telo nanášajú detský olej a pomaly ho masírujú do jej kože, prestala sa už diviť. Len zatvorila oči a vnímala svoje ruky, ako blúdia po tele. Každý záhyb, každý centimeter kože kričal po jej dotyku.

Cítila jednotlivé prsty ako sa zoznamujú s jej prsníkmi a ako smerujú k už tak vztýčeným bradavkám. Nechtami ukazovákov krúžila po nich a jemná bolesť, ktorú cítila z tohto pohybu, bola presne to, čo potrebovala. Jej lono sa pomaly otváralo a pripravovalo sa na neho. Najprv na jazyk, potom na prsty a nakoniec, na jeho stoporený penis.

Keď zrazu bez zjavnej príčiny otvorila oči a nechala dych spomaliť, pomaly si uvedomila, že to, čo cíti, neprichádza zvonka. Nebol to jeho dotyk, ani prítomnosť, ani návrat, ktorého sa tak bála aj túžila po ňom zároveň. Bol to len odraz — ozvena niečoho, čo v nej ostalo usadené roky. Spomienka, ktorá sa naučila chodiť po miestnosti ako tieň.

Zhlboka sa nadýchla a prsty, ktoré ešte pred chvíľou poháňala predstava jeho blízkosti, zostali stáť. Uvedomila si, aké je v byte ticho.

Otvorila oči. Všetko okolo nej malo zrazu obyčajné tvary — nábytok, ktorý už nežiari, steny, ktoré znovu pôsobia rovnako matne ako včera. Nebolo tu nič, čo by naznačovalo, že sa vrátil.

A tak si priznala pravdu.

Neprišiel.

Nikdy to dnes nebol on.

Bol to len dlhý deň, únava, tá zvláštna kombinácia strachu a túžby, ktorá dokáže vyvolať prítomnosť niekoho, kto tu už dávno nie je.

Vstala, prešla k oknu a pozrela von na prázdnu ulicu. Žiadny tieň, žiadna postava, žiadny pohľad.

Len pokojná noc. A po dlhom čase mala pocit, že jej to stačí.