Tiché napätie ✨

Sedeli oproti sebe v starom byte, kde parkety vŕzgali ako pamäť. Vonku pršalo. Ten tichý, vytrvalý dážď, čo robí veci intímnejšími, než by mali byť.
Jej pohár vína ostal nedopitý. Jeho tiež. Nie preto, že by nechutilo – len už nebolo najdôležitejšie.
Pozrela sa naňho. Dlho. Bez úsmevu. Presne tak, ako sa ľudia pozerajú, keď už vedia, že únik neexistuje.
„Nemusíme sa tváriť, že sme tu náhodou,“ povedala potichu.
Postavil sa. Pomaly. Ako keby každý prudký pohyb mohol rozbiť krehké napätie medzi nimi. Priblížil sa, ale nedotkol sa jej. Nie hneď. Medzi ich telami ostal tenký pás vzduchu, nabitý ako pred búrkou.
Jej dych sa zmenil. Jeho tiež.
Až vtedy jej prstami jemne nadvihol bradu. Nič viac. Len to.
Ten dotyk bol malý, ale hovoril všetko. O túžbe, ktorá dozrievala príliš dlho. O nociach, keď si na seba spomenuli, hoci mali byť niekde inde. O tom, že niektoré veci sa majú stať pomaly – ako staré piesne, ktoré netreba urýchľovať.
Keď sa konečne pobozkali, nebolo to hltavo. Bolo to hlboké. Isté. Ako návrat domov, o ktorom si ani nevedel, že ti chýba.
A dážď vonku stále padal. Trpezlivo. Ako keby im dával čas.

... Pokračovanie ....