Týždeň vo Francúzsku

Uplynulo pár rokov od nášho prvého stretnutia, ktoré opisujem v predchádzajúcej poviedke. Roky počas ktorých sme zostali s Francúzkou v kontakte. Správy. Občas fotky. Krátke vety o práci, o cestách, o maličkostiach dňa. Čisto kamarátske. Bez flirtu, bez návratov k tomu, čo sa stalo u mňa doma. Akoby sme obaja vedeli, že niektoré spomienky netreba rozoberať, aby nestratili tvar.

A potom ma pozvala k sebe.

Francúzsko ma privítalo mäkkým svetlom a pokojom. Na letisku som ju zbadal hneď. Stála opretá o stĺp, nenápadná, sústredená. Keď ma zbadala, usmiala sa. Ten istý úsmev. Bez prekvapenia. Akoby sme sa stretli po krátkej dobe.

Objatie bolo prirodzené. Pevné, krátke. Priateľské bozky na líce. Cítil som jej teplo, blízkosť, niečo známe a pritom nové. Ani jeden z nás to nenaťahoval. Ani jeden sa neponáhľal.

Šoférovala sebavedomo. Francúzske cesty boli hladké, presné, ako jej pohyby za volantom. Rozprávali sme sa málo. Jazyková bariéra bola medzi nami stále prítomná, no aj tak sme sa chápali. Gestami, pohľadmi, úsmevmi. Ticho medzi nami malo váhu, nebolo nepríjemné.

Bývala v malom mestečku. Rieka pretekala jeho stredom, kamenné mosty, úzke uličky, domy s pamäťou. Stredoveký ráz, akoby tu čas kráčal pomalšie. Rozprávala mi o výletoch, ktoré pre nás plánovala. Hory. Okolie. Jedlo. Prikývol som. Presne pre toto som prišiel, aspoň som si to vtedy myslel. Mal som priateľku, ktorej som povedal, že idem za kamarátmi do Francúzska. Ona mala vzťah na diaľku. Každý z nás si niesol svoju vlastnú zodpovednosť.

Jej byt bol maličký, ale s vysokými stropmi. Svetlo padalo zhora mäkko, rozptýlene. Posteľ bola umiestnená na vyvýšenom poschodí pod stropom, veľký matrac zasunutý do priestoru, ktorý pôsobil skôr ako úkryt než miesto na spanie. Keď som si zložil veci, stála opretá o rám dverí a pozerala sa na mňa. Spýtala sa ma, kde chcem spať. Dole na gauči. Alebo s ňou.

Ani sekundu som nezaváhal.
Povedal som, že s ňou.

Pozrela sa na mňa len krátko. Jemné prikývnutie. Súhlas bez slov.

Cez deň sme chodili na hory a do prírody. Dlhé prechádzky, výhľady, ticho prerušované len dychom a krokmi. Večer sme popíjali víno, ktoré nenápadne zmenšovalo jazykovú bariéru. Kecali sme o hocičom. O živote, hlúpostiach, spomienkach, ktoré ani nebolo treba celé prekladať. Smiali sme sa a rozumeli si viac, než by jazyk sám dovolil.

Počas jedného z tých večerov jej niekoľkokrát zazvonil telefón. Neznáme číslo. Nebolo to prvýkrát, už predtým mi hovorila, že sa jej to deje dlhšie. Niekto jej vyvolával z neznámeho čísla a vždy keď zdvihla na druhej strane ostalo ticho. Mala podozrenie, že by to mohol byť jej bývalý, ale nevedela to isto. Keď ho zdvihla aj teraz, bolo to rovnaké. Žiadny hlas, žiadny dych, len prázdno. Položila ho späť na stôl, akoby to nechcela riešiť. O pár minút zazvonil znova. Rovnaké ticho. Sedel som oproti nej a sledoval, ako jej úsmev mierne stuhol.

Keď telefón zazvonil tretí raz, nevydržal som. Ukázal som jej, nech mi ho dá. Pozrela sa na mňa prekvapene, ale bez odporu mi ho podala. Ticho na druhej strane ma len utvrdilo. Vynadal som volajúcemu po slovensky, krátko, surovo, bez snahy byť slušný. Volajúci nerozumel slovám, ale tón musel stačiť. Hovor sa okamžite prerušil.

Pozrela sa na mňa a videl som, ako z nej spadlo napätie. Usmiala sa inak než predtým, jemne a vďačne. Povedala, že je rada, že v tom nie je sama. A ja som si uvedomil, že nejde o ten hovor. Ide o pocit, že niekto stojí pri nej.

Večerom sa začala niesť hudba. Púšťala mi svoje obľúbené francúzske kapely. Hlasy, ktorým som nerozumel, a predsa mi nič nechýbalo. Hudba vyplnila byt pod vysokým stropom a dotvárala pocit, že som v nejakej inej realite, nie tej mojej. Francúzske slová sa miešali s vínom, s jej smiechom, s pokojom mesta za oknom. Ako keby sa svet zjednodušil na prítomnú chvíľu.

Prvé dve noci sa nestalo nič, čo by prekročilo rámec kamarátstva. Spávali sme tesne vedľa seba, jej hlava opretá o moju, dych pravidelný, pokojný. Ležali sme bok po boku, ale hranica bola jasná. Vedome rešpektovaná, nič nebolo naháňané, nič nebolo urýchľované. Len blízkosť, teplo, ticho, ktoré hovorilo viac než slová.

Tretí deň sme sa kúpali v rieke. Bola studená, májová, podhorská. Voda pálila kožu, smiech sa miešal s dychom. Večer sme pili. A potom sme sa vybrali na prechádzku. Pod vplyvom, uvoľnení, hluční tichom malého mesta. Rozprávali sme sa, blbli a z ničoho nič som ju objal a zdvihol zo zeme. Smiala sa.

A potom sa to rozprúdilo doma, pri jej vyvýšenom poschodí. Jej telo sa pevne oprie o moje, boky sa priblížia, ruky sa omotajú okolo ramien a chrbta. Bozky sú rýchle, striedavé, po lícach, krku, perách. Každý dotyk je rozhodný, každý pohyb spontánny, intenzívny. Ruky sa dostávajú pod tričko, hladia chrbát, ramená, bruško, ona sa pritláča, otáča, skúma, každý pohyb a reakcia okamžitá. Stojíme blízko, každý nádych cítiť, každý pohyb reaguje na ten druhý.

Neprestávali sme sa skúmať, ochutnávať jeden druhého, cez pohyby, dotyky, bozky, dotyk vlasov na koži, teplo tela pri tele. Dotyk ruky, ktorá prechádza po chrbte a ramenách, jemné pritláčanie stehien k sebe, nakláňanie sa, priblíženie bokov a hruď k hrudi. Každý pohyb, každý pohľad, každý dych bol plný intenzity. Nebolo to pomalé. Nebolo to vypočítané. Bola to prudká, intenzívna energia, ktorá prebehla cez nás.

Týždeň u nej sa rozplynul rýchlo, ale zanechal pocit blízkosti a vzrušenia, ktoré sa nedá úplne opísať slovami.

Odchádzal som s krásnymi pocitmi, ale aj s výčitkami svedomia. Vedel som, že som podviedol priateľku. Vedel som, že jej to nikdy nepoviem. A predsa sme si s Francúzkou povedali, že si to zopakujeme. Výlety. Cesty. Spoločný čas.

Niečo sme aj dohodli. A potom som to musel zrušiť.

Neverila mojim dôvodom, hoci boli pravdivé. Ostala nahnevaná. Kontakt sa postupne riedil. Správy kratšie. Ticho dlhšie.

A predsa viem, že niektoré príbehy nekončia hádkou ani rozchodom. Len sa odložia. Ako to malé mesto pri rieke, tiché, trpezlivé a čakajúce, či sa ním ešte niekedy prejdem.