Príbeh Jurko

Horský vzduch bol ostrý a chladný, no vnútri Jurajovej zrubovej chaty praskal oheň a vzduch voňal borovicou a potom. Juraj, s ramenami širokými ako skaly, okolo ktorých denne liezol, sledoval Tomáša. Mladý lekár si práve vyzliekal premočený sveter a svetlo plameňov tancovalo po jeho štíhlom, no pevnom tele.
​„V horách sa človek rýchlo prehreje, ak vie, ako na to,“ podotkol Juraj chrapľavým hlasom.
​Tomáš sa otočil, v očiach mu hral drsný záujem. „A ty to vieš, Juraj?“
​Juraj namiesto odpovede pristúpil k nemu. Jeho mozolnaté ruky, zvyknuté na drsné laná, sa teraz s nečakanou citlivosťou dotkli Tomášových bokov. Prsty mu zašli pod okraj spodnej bielizne a pritiahli si ho k sebe tak blízko, že Tomáš cítil každý sval na záchranárovom tvrdom stehne.

​Tomáš vydýchol, keď sa Jurajove pery opreli o jeho krk. Nebolo to jemné – bola v tom sila hôr. Juraj ho zdvihol, akoby nič nevážil, a posadil ho na masívny drevený stôl uprostred miestnosti.
​ Tomášove nohy sa okamžite ovinuli okolo Jurajovho pevného pása, pričom ho ťahali do tesného kontaktu. Juraj jednou rukou rozopol svoje pracovné nohavice, zatiaľ čo druhou pevne zvieral Tomášovu šiju, ovládajúc rytmus ich bozkov.
​ V chate nebolo počuť nič, len praskanie dreva a ich narážajúce telá. Juraj doňho vnikal prudko a hlboko, s naliehavosťou muža, ktorý pridlho žil v samote.
​Keď sa miestnosťou ozval Tomášov hlasný ston, Juraj ho chytil za ruky, preplietol si s ním prsty a pritlačil ho chrbtom k stolu. V tom momente neboli lekár a záchranár – boli len dve telá, ktoré v divočine našli spoločnú, spaľujúcu reč.