Prvý pokus ...

Stála pri okne a sledovala, ako sa večer pomaly rozlieva po meste. Svetlá áut sa kĺzali po mokrom asfalte ako žeravé čiary. V byte bolo ticho. To nepríjemné ticho, ktoré človek cíti skôr v hrudi než v ušiach.
Začula jeho kroky skôr, než ho uvidela v odraze skla.
Neponáhľal sa.
Presne tak, ako vždy, keď vedel, že ju má.
„Utekáš?“ ozval sa potichu.
Nepohla sa.
Len sa jej dych trochu zrýchlil.
„Nemám kam.“
Bol zrazu blízko. Tak blízko, že cítila teplo jeho tela cez tenkú látku šiat. Prsty jej jemne prešli po zápästí. Skoro nič. Len dotyk, čo poslal zimomriavky až k šiji.
„Tak prečo sa trasieš?“
Otočila sa k nemu. Oči sa im stretli a ten pohľad mal v sebe všetko. Túžbu. Výzvu. Niečo nebezpečné.
Jeho dlaň jej pomaly skĺzla po chrbte. Najskôr opatrne. Skoro nežne. Akoby sa pýtal o povolenie.
Nepovedala nič.
To bolo jeho áno.
Pritiahol si ju bližšie. Srdce jej bilo tak hlasno, že mala pocit, že ho musí počuť. Jeho pery sa dotkli jej krku. Nie bozk. Skôr prísľub bozku.
„Vieš, že sa s tebou vždy snažím byť slušný,“ zašepkal.
„Ale dnes… dnes sa mi nechce.“
Zovrela mu košeľu v prstoch.
A vtedy sa všetko zlomilo.
Jeho ústa ju našli. Už nie jemne. Už nie opatrne. Bozk plný hladu, napätia, potlačovanej túžby, ktorá sa konečne pustila z reťaze. Tlačil ju k stene, dych sa im miešal, ruky blúdili, objavovali, brali si viac a viac.
Svet za oknom prestal existovať.
Bol len jeho dych pri jej uchu.
Jej zrýchlený tep.
Teplo.
Elektrina v každom dotyku.
„Toto si chcela?“ zamrmlal.
Neodpovedala slovami.
Odpovedala tým, ako sa k nemu pritiahla ešte bližšie.
A on sa usmial.
Nie jemne.
Nie nevinne.
Takým tým úsmevom, ktorý sľubuje noc, na ktorú sa nezabúda.