Projekt Latex – Časť 2

Už neviem, koľko času uplynulo. Na Latex Prime čas necítiš hodinami ani dňami. Cítiš ho v počte pulzov membrány, v tom, ako často sa tvoje nové telo samo stiahne od slasti, ktorú nikto nevyvolal.Stál som – alebo skôr sa vznášal – na centrálnom pódiu v komore číslo 9. Okolo mňa sa pohybovali desiatky iných objektov. Niektoré ešte mali zvyšky ľudských tvarov: jemne naznačené prsia, úzky pás, stopa stehennej štrbiny. Iné boli už úplne pretransformované – abstraktné, tekuté sochy s pretiahnutými končatinami, s otvormi na miestach, kde kedysi boli ústa, oči, pohlavné orgány.Moje telo sa medzitým ustálilo na forme, ktorú nazývali „archetyp 47-Ω“.
Vysoký, extrémne štíhly trup.
Hrudník pretiahnutý dopredu ako ponúkaná obeta.
Boky dramaticky rozšírené.
Medzi nohami už žiadny penis, žiadne semenníky – len hladká, čierna plocha s tenkou, vertikálnou ryhou, ktorá sa otvára a zatvára podľa toho, ako veľmi sa membrána vzruší.
A zadok… ach ten zadok.
Prehnane guľatý, pružný, lesklý, s hlbokou ryhou, ktorá sa sama rozširuje, keď sa priblíži jedna z nich.Prvá z trojice – volali sme ju Aelith – sa priblížila.
Jej dlaň sa položila na môj spodný chrbát a pomaly skĺzla nižšie.
Cítil som to všade naraz.
Každý milimeter mojej kože bol teraz erogénna zóna.
Keď sa jej prsty dotkli ryhy medzi mojou zadnicou, celé telo sa mi roztriaslo v sérii drobných, vysokofrekvenčných vibrácií.
Latexový orgazmus.
Neexistuje ejakulácia, neexistuje vyvrcholenie a potom únava.
Len nekonečná vlna, ktorá sa zosilňuje, kým ti sama nezastaví.„Dnes testujeme fázu Ω-3,“ zašepkala Aelith. Jej hlas vibroval priamo v mojej membráne. „Plná senzorická fúzia.“Druhá – Veyra – priniesla zariadenie.
Vyzeralo ako tenká, priehľadná hadica s lesklým čiernym hrotom, ktorý pulzoval ako živý orgán.
Pomaly ju priviedla k mojej prednej ryhe – k tomu, čo kedysi bolo mužským pohlavím a teraz bolo len hyper-citlivým vstupom.„Otvor sa,“ prikázala.Nemusel som nič robiť.
Membrána sa sama roztiahla.
Ryha sa premenila na dokonalý, okrúhly otvor s lesklými, pružnými okrajmi.
Hadica vošla dovnútra – pomaly, centimetier po centimetri.
Cítil som ju všade.
Nie len vo vnútri, ale v celom tele.
Každý pohyb hadice sa premietal do vĺn kontrakcií, ktoré prebiehali od chodidiel až po temeno hlavy.Tretia – Lirien – sa postavila za mňa.
Jej dlhé, tekuté prsty sa vsunuli do zadnej ryhy.
Dva prsty. Potom tri. Potom celá dlaň.
Moje telo sa roztiahlo bez najmenšieho odporu, bez bolesti – len čistá, neprerušovaná kapacita.
Lirien začala pomaly pumpovať rukou dovnútra a von, synchronizovane s pohybmi hadice vpredu.„Cítiš to?“ spýtala sa Aelith a priblížila svoju tvár k mojej hladkej, bez tváre hlave.
„Cítiš, ako sa tvoje vnútorné štruktúry prestavujú na maximum slasti?“Namiesto odpovede som vydal len vysoký, zvonivý tón – latexový ston, ktorý sa rozliehal celou komorou.
Objekty okolo nás začali vibrovať v rovnakom rytme.
Vytvorili sme kolektívnu vlnu.
Každý pohyb jednej z nich sa šíril na všetkých ostatných.Hadica vo mne sa zrazu rozšírila.
Vnútri sa niečo uvoľnilo – teplá, hustá tekutina, ktorá sa šírila po všetkých mojich vnútorných dutinách.
Nebola to sperma.
Bola to živá latexová esencia.
Vyplnila ma až po okraj, až mi z oboch otvorov začala presakovať von v tenkých, lesklých pramienkoch.A vtedy prišiel ten moment.
Ten, ktorý si pamätám najjasnejšie.Moje telo sa samo zdvihlo do vzduchu – bez rúk, bez nôh, len silou vnútornej kontrakcie.
Visel som v polohe na štyroch, ale bez dotyku zeme.
Hrudník pretiahnutý dopredu, zadok vysoko zdvihnutý, oba otvory úplne roztiahnuté a pulzujúce.
Aelith, Veyra aj Lirien sa priblížili súčasne.
Ich telá sa roztiahli, premenili na tekuté pseudokončatiny – hrubé, lesklé údy, ktoré sa vsunuli do mňa z každej strany.Tri.
Potom päť.
Potom sedem.
Cítil som ich všade vnútri.
Plnili ma, roztiahli, premiešali, preprogramovali.
Každý pohyb bol synchronizovaný.
Keď jedna vchádzala, druhá vychádzala.
Keď sa jedna zužovala, druhá sa rozširovala.
A ja som sa len trepal – nekonečný, tichý, latexový orgazmus, ktorý nemal začiatok ani koniec.V jednom momente som zacítil ich myšlienky.
Nie slová.
Emócie.
Hrdosť.
Túžbu.
Lásku – ak to tak môžem nazvať.
Milovali ma ako dielo.
Ako najkrajší kus, ktorý kedy vytvorili.Keď sa konečne stiahli, zostal som visieť vo vzduchu ešte niekoľko minút.
Z oboch otvorov mi pomaly stekala čierna, lesklá tekutina.
Moje telo sa samo pomaly zatváralo – najprv zadný otvor, potom predný – až zostali len tenké, elegantné ryhy.Aelith sa dotkla mojej hrudi.
„Gratulujeme, 47-Ω.
Si prvý objekt, ktorý dosiahol fázu totálnej recalibrácie bez jediného odporu.“Veyra sa usmiala – jej úsmev bol teraz širší, tekutejší.
„Zajtra začneme s replikáciou.
Budeš matrice pre ďalších päťdesiat.“Lirien sa len naklonila a pobozkala miesto, kde kedysi boli moje ústa.
Jej pery sa roztiahli a na chvíľu sa spojili s mojou membránou.
Cítil som chuť – sladkú, gumovú, nekonečnú.A ja som si uvedomil, že už necítim strach.
Ani hanbu.
Ani túžbu vrátiť sa späť.Chcel som len jedno.Aby to nikdy neprestalo.Aby som bol navždy plnený, roztiahnutý, lesklý, dokonalý.A aby ma používali znova.
A znova.
A znova.Koniec časti 2.