Každú chvíľu mi musí odpísať. Ešte niekoľko zastávok a budeme míňať obchodné centrum a potom to budem mať zbytočne ďaleko. Pípla správa - “vystúp tu”. Hoci v Bratislave bývam už nejaký ten rok, netušila som, kde som sa práve ocitla. “Kráčaj smerom ku kostolu.” Tak som na hulváta vytiahla mobil, zadala som navigáciu k najbližšiemu kostolu a otočila sa tým správnym smerom. Každú chvíľu som ho mala zbadať, sľúbil mi, že mi pôjde oproti.
Dohodli sme sa na poslednú chvíľu, takže keď som vychádzala z bytu, nepremýšľala som nad tým, či som vhodne oblečená, či mi ladí spodné prádlo a či voniam.
Teraz som kráčala s plným vedomím, že ma prvýkrát vezme k nemu, respektíve k niím domov. Mala som na sebe čierne džínsy, tenisky, biele tričko a sako. Čierna podprsenka mi ľahko presvitala, mám to tak rada. Snažila som sa rozpamätať, aké mám na sebe nohavičky a či zanechávajú fľaky, pretože som pri každej správe od neho mokla.
Dlhá ulica, na konci ktorej sa míňajú električky. Vychádzajúc z nej som ho zbadala, ako kráča po priechode smerom ku mne. Stretli sme sa presne v strede. Zasmiali sme sa, nevedeli, kam uhnúť. Tak sme stáli na zastávke, obaja vediac, kam pôjdeme. Pochválila som sa mu, čo som ulovila v starožitníctve. Starý fotoaparát za pár eur. Podujal sa, že mi ho zoberie a vyrazili sme.
Pýtal sa ma, aká bola jazda. Dokončovala som si autoškolu, bola to moja posledná jazda pred skúškami. Odvetila som, že to bolo skvelé, auto mi ani raz nezdochlo a radenie som si už skoro zautomatizovala. Vedel, že preháňam, ale určite počul v hlase moje nadšenie.
Vchod do bytu bol nenápadný. Keby som ho chcela nájsť na Google mapách, nepodarilo by sa mi to. Vyzeralo to, ako keby sme išli do administratívnej budovy, vstup a presklené dvere ukazovali, že za nimi je chodba a potom zasadačka so stolom a stoličkami. Otvoril, vošli sme dnu. Nastúpili do výťahu, stlačil tlačidlo. Cítila som, ako sa chvejem. Cítila som, ako krásne vonia. Určite sa navoňal pár sekúnd predtým, než vyšiel z domu.
Vystúpili sme z výťahu, prešli k dverám bytu. Odomkol. Zaviala ma vôňa obedu. Akurát dovaril jedlo, videla som, že kuchyňu nestihol úplne upratať. Uložila som topánky do botníka, sako zavesila na vešiak. Vedľa dverí bola polica s kopou papiera, dokumentov, šanónov. Na vrchu stála v rámčeku ich spoločná fotografia. Nedívala som sa na ňu, nechcela som, aby mi taká myšlienka utkvela v pamäti. Niečo mi však v hlave hovorilo - všímaj si. Poprosila som ho o pohár vody. Vyšla som za ním do otvorenej kuchyne, ktorá stále nebola dokončená. Prisťahovali sa len nedávno do holobytu, množstvo detailov ešte chýbalo. Z tašky som vytiahla fotoaparát, položila ho na jedálenský stôl. “Sľúbila som Petrovi, že mu ho odfotím, ak sa mi ho podarí kúpiť,” vysvetlila som svoj počin. Inštruktorovi som poslala fotku s otázkou, nech uhádne, koľko ma foťák vyšiel.
Odložila som mobil. Chytil ma za ruku a zaviedol do obývačky. Sadli sme si na gauč. Hoci som ho už videla na fotkách, ktoré mi Lukáš z nového bytu poslal, stále sa mi ten gauč nepáčil. V tomto sme rovnaký vkus nemali. Cez balkón prenikali slnečné lúče. Nechcela som sa obzerať, no nedalo mi to. Hlas v hlave sa pripomenul - všímaj si. Ďalšie spoločné fotografie v rámikoch, jej osobné veci, pohodené oblečenie, krém na ruky. Začína to byť desivé.
Čakala som, nech začne prvý. Na čo čaká? Uteká nám čas. Pobozkal ma, ako vždy - nemotorne. Boli sme spolu málo, nenaučili sme sa spolu bozkávať. Smiala som sa mu, že netrénoval. Jeho vôňa sa mi zaryla pod kožu. Cítila som, ako sa chveje, ako každý jeden nádych pretína napätie. Ako sa ma nevie nabažiť, ako sa ma nevie dočkať. Už dávno som pochopila, že iniciatívu z jeho strany nemám čakať. Obkročmo som si na neho sadla. Vyhrnula som mu tričko, pochopil, že sa nemá opierať a vyzliekla som ho. Pri Lukášovi som zistila, že som úchylák na mužské vypracované ruky. Bože, tie ramená. Všíma si, ako sa ho tam neustále dotýkam? Rukami som chcela blúdiť po jeho hrudi, nedovolil mi to. Rozopol mi podprsenku, pomohol mi dať dolu ramienka. Svetlo v izbe nehralo v môj prospech, hanbila som sa. Pritiskla som sa k nemu. Cítila som jeho hrudník, no nie rukami, ako som to zamýšľala. Postavil sa mu. Cítila som, ako mu zavadzia v nohaviciach. Nechcela som zbytočne otáľať a hnevala som sa, že ho príliš vzrušujem a zas sa spraví zbytočne skoro. Zhodil ma zo seba, položil mi hlavu na vankúš a zvliekol nohavice. A, čierne, čipkované. Som rada, že mám práve tieto na sebe. Postavil sa vedľa mňa. Neviem mužom dať dole nohavice, maximálne tak po kolená, potom to už nechávam na nich. Na milisekundu tam stál len boxerkách, všimla som si, že ich má už mokré. Ľahol si na mňa. Už aj na mne mohol badať, ako vzrušene dýcham. Bozkami zašiel na krk. Vie, ako milujem bozky na kľúčnych kostiach. Vždy mi ich bolo vidno a vždy som to brala ako jeden z náznakov, že mám peknú, chudú postavu. Nikdy mi však nebozkával prsia. Neprišla som na to, prečo. Žeby to nevedel? Alebo mu to pripadalo divné? Videla som, kam ústami smeruje. Teraz som mu nedovolila ja. Nechcela som, aby ma ochutnal. Bola som oholená, v čistom spodnom prádle, ale nechcela som to od neho. Nevedel to. Jeho nastávajúca mu asi nikdy nepovedala, ako sa to má robiť. Alebo možno to práve na ňu fungovalo, ale u mňa to nerobilo nič.
Pohmýrila som sa, skĺzla som kúsoček nižšie, aby sa jeho ústa dotkli môjho pupka. Pochopil, že orál nechcem, tak sa len nežne usmial a vrátil sa k mojim ústam. Nenechal to však úplne tak. Bez okolkov vošiel rukou do nohavičiek. Nezastavil sa na začiatku, dvoma prstami išiel presne k stredobodu miesta, odkiaľ to už teraz zo mňa tieklo. Vzrušuje ho, keď sám cíti, ako som z neho mokrá? Nikdy som mu priamo nepovedala, že mňa osobne dostane to, keď ma dráždi zvonka, keď mi prechádza bruškami prstov po malých pyskoch, a sem-tam jemne prejde po klitorise. Mala som mu to povedať, lebo jeho technika bola príšerná. Myslel si, že práve trenie po klitorise ma odnesie na druhú planétu, ale pre mňa to bolo až bolestivo dráždivé. Rukou som mu prsty posunula opäť nižšie. Zrejme som mu naznačila dať ich do mňa. Vkĺzli naraz dva. Som príliš vzrušená na to, aby ma teraz robil rukou. Nebude to mať efekt, a len zbytočne sa venuje niečomu, čomu vôbec netreba.
Mala som dosť. Vytiahla som mu ho z boxeriek. Dlhší, pekne rovný, prekrvený. Troška neohrabane si stiahol boxerky. Nečakala som, kým mi dá dole posledný kúsok oblečenia. Nadvihla som zadok a nohavičky som si sama stiahla. Videla som jeho prekvapený výraz, ale týmto ťahom som ho dostala. Naklonil sa, opäť asi aby aj túto časť sexu začal bozkávaním, no už som naozaj stratila všetkú trpezlivosť. Chytila som ju vtáka, nasmerovala ho a pritlačila nohami o chrbát. Vnikol do mňa. Naraz, nadoraz, náhle. Tak, ako to mám rada. Synchrónne sme zavzdychali. Koľkokrát ho povytiahne až sa spraví? Raz, dvakrát? Myšlienku som ani nedokončila, vytiahol ho a vystriekal sa mi na brucho. Bože, zas ... . Povädol mu, spravil sa “ukážkovo”. Ľahol si vedľa mňa, šialene dýchal, ruky sa mu jemne triasli. Je mu trápne, nečudujem sa.
Sadol si na kraj gauča, spod konferenčného stolíka vytiahol krabičku s vreckovkami. Podal mi ju, nech si pár z nich vytiahnem a utriem sa.
A čo teraz? Chcela som siahnuť po nohavičkách, nech tam nesedím použitá a zneužitá. Chytil ma za ruku, obaja sme sa postavili na zem a stáli oproti sebe nahí. Veľmi tesne, tak, aby som mu videla tak maximálne do polovice pliec a on mne do hlbokého výstrihu. Mali sme chuť smiať sa. Bozkával ma po tvári. Ako keby sme boli šťastný pár, nie ako dvaja milenci, ktorí práve podvádzajú.
Ja som bola v manželskom zväzku už pár rokov, on do tohto záväzku vstúpi až o niekoľko mesiacov. Vedela som, že Lukáš je moja spriaznená duša. Ale, tých duší máme na svete viac, predsa len, bolo by smutné mať len jednu a nikdy ju nestretnúť. Žiaľ, Lukáša som stretla roky potom, ako som prežívala život po boku iného muža. To Lukáš ako prvý vyslovil, že ma má rád a ja som mu to povedala nahlas v deň, kedy sme sa mali vidieť poslednýkrát. Áno, práve city zničili to, na čom sa má budovať milenecký vzťah. Nemohla som si dovoliť cítiť k nemu viac, doma ma čakal milujúci muž, ktorému som odprisahala, okrem vernosti, ktorú som neustále porušovala, že budem s ním navždy.
U Lukáša som si bola stopercentne istá, že prvé kolo neznamená aj posledné. Hoci trvali krátko, boli intenzívne a mňa len a len viac hecovali k tomu, oddať sa mu, čo najviac to dá.
V spálni bolo chladno a žalúzie boli zastreté. Zahliadla som na zemi kopu oblečenia, prevažne toho ženského. Cítila som vôňu vyvetranej izby a čistých povliečok. V snahe odniesť ma sem sme sa obaja zasmiali. Niesť ma nahú, keď je on nahý? Najdlhších pár sekúnd trápnosti. Pricupitala som po špičkách za ním, čakal, kým vstúpim dnu, zatvoril dvere.
Zvalil ma do perín. Hlavou som narazila do plyšového psa. A vtedy hlas v hlave vykríkol - Všimla si si to? Fotky v rámoch, ovocie na stole, prestreté len pre dvoch, rovnaké usporiadanie nábytku, rovnako popostielané a ešte aj sprostý, plyšový pes. Môj vzťah a jeho vzťah bol ako cez kopirák.
Po Lukášovi som hodila vyčítavý pohľad. Psa zahodil do rohu izby a ja som sa rukami posunula až k čelu postele. Vedela som, čo nastane. Bála som sa. Toto by som mu dovoliť nemala, nezvládnem to. Takto sme spolu ešte nespali. Táto poloha, tá najobyčajnejšia, no najúprimnejšia, bude naša posledná. Očividne mu pár minút od posledného zásunu stačilo. Tentokrát sa podujal on, zasunul rovnako tvrdo, ako keď ma mal pred sebou na gauči. Dívala som sa mu do očí. Znova som zahliadla ten malý fliačik, ktorý mal na dúhovke. Jeho nádherné, prenikavé oči sa dívali do tých mojich. Zahryzol si do pier. Nedokázal pokojne dýchať, chcel ma bozkávať, no lapal po dychu a neskutočne si to užíval. Rozkročila som sa najviac, ako to šlo. Nechcela som sa brániť, nechcela som mu zavadzať. Uškrabla som ho na lopatkách. Krava, pomyslela som si. Nemôžem mu robiť značky. Tempo sa zrýchľovalo, začínalo to trvať dlhšie, ako zvyčajne. Už som sa na jeho vlnu naladila aj ja. Na čele mu vyskočili kropaje potu. Povytiahol, zastonala som. “Ešte,” zašepkala som. “Ešte?”, zdvihol jeden kútik úst a bol nadšený, aká som z neho mimo. Vedela som, že druhýkrát jeho výstrek na brucho nechcem a rovnako som si uvedomila, aký triumf som ešte nevyužila. Skrčila som nohy, dala obe nabok vedľa jeho zohnutých kolien a ľahla si na brucho. Neváhal ani sekundu, nestihla som sa poriadne ani rozkročiť a vkĺzol do mňa. Nadvihla som sa, vyšpúlila zadok. Vták mu kĺzal tým slastným zvukom, pri ktorom by som sa urobila, keby mi myšlienky neubiehali stále k zlomu všetkého. Tá podoba tam bola mrazivo nebezpečná. Stačilo tak málo, aby som si dovolila cítiť niečo, čo mám cítiť len pri jednom jedinom človeku. Prirážal a ja som mu dosť hlasno dávala vedieť, že to robí fantasticky. Snažil sa ma urobiť, cítila som, že zo všetkých síl bojuje s tým, aby sa nespravil. V tom ho vytiahol na poslednú chvíľu. Pokropili ma horúce kvapky. Aj teraz siahol po vreckovkách, ktoré stáli na nočnom stolíku. Utrel ma.
Zvoní mi mobil. Nezdvihla som mu. Nechala som dozvoniť. Lukáš sa už obliekal v obývačke, počula som, ako si zapína zips na nohaviciach a dáva opasok. “Musím ísť,” povedala som.
