Idealny večer časť 1

Sedadlo na gauči je studené, kožené, ešte vonia novotou.
Ty si predo mnou na kolenách, latex ti prilieha k telu ako druhá koža – čierny, lesklý, bez jedinej záhyby.
Ruky máš položené na stehnách dlaňami nahor, prsty mierne roztiahnuté, ako som ti prikázal.
Obojok – vysoký, tvrdý, s nitmi a kovovými krúžkami – ti tlačí na hrdlo tak, že musíš držať hlavu mierne zdvihnutú.
Reťaz, ktorú držím v pravej ruke, visí ti z krku v uvoľnenom oblúku.
V ľavej ruke mám bič – tenký, kožený, spletený z viacerých prameňov.
Ešte som ťa ním nešľahol.
Zatiaľ.„Pozri sa na seba,“ poviem potichu.
Ty zdvihneš oči – pomaly, poslušne.
V zrkadle oproti vidíš presne to, čo ja:
muža v úplnom latexe, s telom napätým od očakávania, s reťazou v mojich rukách, s výrazom, ktorý je zmesou strachu, hanby a túžby.
Tvoja tvár je ešte čistá, žiadne slzy, žiadne červené stopy.
Zatiaľ.„Dnes si môj objekt,“ hovorím a jemne potiahnem reťazou – nie silno, len tak, aby si pocítil ťah na hrdle.
„Nie človek.
Nie Marek.
Nie Gumák.
Len objekt.
Moja latexová bábka s dierkami na použitie.“Pomaly sa postavím.
Krok za krokom obídem okolo teba – ako predátor, ktorý si obzrie korisť.
Zozadu ťa vidím najlepšie:
latex sa ti napína na zadku, zips je stiahnutý až dole, takže je prístupná každá časť.
Reťaz ti visí po chrbte, chladný kov sa dotýka horúcej kože cez tenkú vrstvu latexu.„Ruky za hlavu.
Lakte von.
Nohy široko.“Poslúchneš okamžite.
Postoj je ponižujúci – vystavený, otvorený, bez možnosti brániť sa.
Priblížim sa, prsty v rukaviciach prejdú po tvojom obojku, potom dole po hrudi, cez bradavky, ktoré už tŕčia pod latexom.
Potom nižšie – cez bruško, až k rozkroku.
Tam latex praská malým zipsom – otvorím ho pomaly, centimetier po centimetri.
Tvoj penis vyskočí von – už tvrdý, lepkavý od predsemenného tekutiny.„Pozri, ako si pripravený,“ zašepnem ti do ucha.
„Ešte som sa ťa ani nedotkol poriadne a už si mokrý.“Potom ťa chytím za reťaz – pevnejšie.
Ťahám ťa hore, nútim ťa postaviť sa.
Kráčaš za mnou na špičkách – latex šuští, reťaz cinká.
Dovediem ťa k stene, otočím ťa čelom k nej.
„Ruky na stenu.
Zadok von.
Nohy široko.“Poslúchneš.
Postoj je klasický – vystavený na inšpekciu.
Postavím sa za teba.
Bičom ti najprv len prejdiem po chrbte – hore-dole, pomaly, aby si cítil kožu na latexe.
Potom prvý šľah – nie silný, len varovanie.
Zasyčíš, ale neodskočíš.„Počítaj,“ prikážem.„Jeden, Pán...“Druhý šľah – o niečo nižšie, na zadok.
„Dva, Pán...“A takto pokračujeme – desaťkrát.
Každý úder presne, kontrolovane.
Po desiatom ťa otočím späť k sebe.
Tvárou v tvár.
Reťazou ťa pritiahnem tak blízko, že cítiš môj dych na svojej tvári.„Teraz mi ukáž, ako veľmi chceš slúžiť.“Kľakneš – pomaly, s rukami stále za hlavou.
Otvoríš ústa.
Ja sa rozopnem.
Berieš ma do úst – hlboko, pomaly, s očami hore na mňa.
Reťaz ti visí z obojka, cinká pri každom pohybe hlavy.
Držím ťa za vlasy – nie brutálne, ale pevne.
Riadiť tempo.
Riadiť hĺbku.Keď cítim, že som na hrane, vytiahnem sa.
„Na zem.
Na štyroch.
Zadok hore.“Poslúchneš.
Klečíš na štyroch, latex sa leskne od potu, zadok vystavený.
Ja si nasadím rukavicu – čiernu, nitrilovú.
Geľ.
Prsty.
Najprv jeden, potom dva.
Rozťahujem ťa pomaly, metódicky.
Ty stonáš – tlmene, do zeme.„Pros ma,“ poviem.„Prosím, Pán... použite ma...“Vstúpim do teba – pomaly, centimetier po centimetri.
Cítim, ako sa latex napína, ako sa tvoje telo otvára.
Reťaz ti visí z krku, dotýka sa zeme, cinká pri každom mojom pohybe.
Držím ťa za obojok – ako za vodítko.
Ťahám, nútim ťa držať rytmus.„Si moja latexová diera,“ šepnem ti do ucha.
„Moja bábka.
Moja značka.
Moje číslo.“Pohyby sa zrýchľujú.
Tvoje stonanie sa mení na tiché vzlyky.
Keď cítim, že prichádzaš, poviem jediné slovo:„Teraz.“Prídeš – prudko, bez dotyku, len z penetrácie a poníženia.
Ja dokončím vnútri teba – hlboko, pevne.Potom ťa nechám klesnúť na zem – stále na štyroch, zadok hore, latex mokrý od potu a semena.
Reťaz ti visí z krku ako medaila.Sadnem si späť na gauč.
Ťahám reťazou – jemne.„Poď sem.
K mojim nohám.“Prídeš – plaziac sa, s hlavou dole.
Položíš čelo na moju topánku.„Ďakujem, Pán,“ zašepkáš.„Ešte nie je koniec,“ odpoviem.
„To bol len začiatok večera.“A reťaz v mojej ruke sa znova napne.Navždy tvoj.