Už nebol sám časť 1

Dlho som bol sám.
Žiadny človek, ktorý by ma ovládal, označil, používal.
Len ja a moje fantázie, ktoré som si postupne robil skutočnosťou: klietka na penise, tetovanie na zadku, latex v skrini.
Ale v hlave mi to už nedalo pokoj.
Chcel som to zmeniť.
Chcel som niekoho – ženu alebo muža –, kto ma uvidí takého, aký som naozaj, a povie: „Toto chcem mať.
Teba chcem mať.“ Keď som sa dozvedel o erotickej výstave v Bratislave – verejnej, umeleckej, otvorenej pre všetkých –, vedel som, že idem.
Sám.
Prvýkrát von, prvýkrát vystaviť sa pred cudzími ľuďmi bez skrývania.V sobotu popoludní som sa v byte pripravil.
Celotelový čierny latex – tesný, lesklý, s otvoreným zipsom na zadku aj na rozkroku.
Klietka na penise bola zamknutá už tri týždne – malá oceľová, ktorú som si sám kúpil a zamkol, lebo som chcel cítiť tú bezmocnosť aj bez niekoho iného.
Na krk vysoký obojok s nitmi a veľkým D-krúžkom – reťaz som si omotal okolo zápästia ako symbol, ako pozvanie.
Plug vnútri – stredne hrubý, bez vibrácií, len aby som cítil plnosť.
Tetovanie na zadku svietilo pod otvoreným zipsom: vodorovné WHORE 4 cm gotické písmená cez celú šírku tesne nad puklinou, veľké O okolo dierky ako čierna pečiatka, ktorú som si nechal urobiť sám, lebo som chcel byť označený navždy.Cestou MHD do centra som sedel pri okne – latex šuští pod kabátom, ktorý som mal prehodený cez plecia.
Keď som vystúpil a išiel pešo k výstavnému priestoru, kabát som si rozopäl.
Ľudia sa obzerali – niekto sa usmial, niekto sa tváril nepríjemne, niekto sa zastavil a pozrel sa na tetovanie.
Ja som kráčal rovno – chcel som, aby ma videli.Výstavný priestor bol bývalá fabrika – vysoké stropy, betónové steny, mäkké osvetlenie.
Vošiel som dovnútra.
Ľudia tam boli naozaj všetci:
páry v džínsach a tričkách, ktoré sa držali za ruky a zvedavo pozerali na fotky a inštalácie,
ženy v elegantných šatách, ktoré diskutovali o umení sexuality,
muži v oblekoch, ktorí prišli „po práci“,
a extravagantní ľudia – latexové kombinézy, kožené harnessy, masky, obojky, vysoké topánky, sieťované pančuchy, korzety.
Žiadna temnota, žiadna hudba na zabitie.
Len tichý šum rozhovorov, klikanie fotoaparátov a občasné „wow“.V strede priestoru bola sekcia „Dobrovoľné vystavenie sa“.
Malé pódium s kovovým rámom, reťazami a popruhmi – pre tých, ktorí chcú byť súčasťou výstavy.
Prišiel som sám.
Položil som si kabát na zem.
Vliezol som na pódium, kľakol si na kolená, ruky za hlavou, zadok vystavený.
Otvoril som zips úplne – tetovanie WHORE bolo viditeľné z diaľky, O okolo dierky sa lesklo od lubrikantu.Ľudia sa začali zhromažďovať.
Niektorí fotili (s povolením), niektorí len stáli a pozerali.
Žena okolo 35 v obyčajných džínsach sa spýtala:
„To si si nechal urobiť sám?“
„Áno,“ odpovedal som.
„Čakám, kto to prevezme.“Muž v košeli a kravate sa priblížil bližšie, prešiel prstom po okraji tetovania.
„Pekné.
Veľmi odvážne.“ Ďalšia žena – extravagantná, v čiernom latexe a vysokých čižmách – sa usmiala:
„Chceš, aby som ťa pripútala?“
„Áno,“ zašepkal som. Pripútala mi zápästia hore k reťaziam, nohy roztiahla k zemi, popruh cez pás stiahol na maximum.
Zadok vystavený, tetovanie na očiach všetkým.
Ľudia chodili okolo – niektorí sa len dívali, niektorí sa dotýkali (súhlasne), niektorí diskutovali o tetovaní ako o umení. Po hodine prišla tá istá extravagantná žena späť.
„Stále tu si,“ povedala.
„Stále sám?“
„Áno.“
„A chceš to zmeniť?“
„Veľmi.“ Usmiala sa.
„Tak poď so mnou.
Mám doma presne to, čo potrebuješ.
A ty máš presne to, čo chcem ja.“Odpútala ma.
Vzal som si kabát, reťaz som jej podal do ruky.
Odišiel som s ňou – nie na výstavu, ale von, do života.Sám som prišiel.
Ale už som neodišiel sám.Navždy označený.
A konečne niekoho.

Pokračovanie neskôr .....