Ako ma našiel.....

Bolo to v ten piatok večer, okolo pol jedenástej v tom tmavom, preplnenom klube na okraji mesta. Sedel som v rohu na vysokej stoličke, nohy prekrížené, čierny latex catsuit lesklý pod červenými svetlami, vysoký golier, biely kožený obojok s veľkým krúžkom, platformové topánky na 20 cm, rukavice až po lakte.
Žiadna kukla, žiadna maska.
Tvár úplne vonku – strieborné vlasy nakrátko, modré oči, krátka brada, pohľad, ktorý hovorí: „viem, čo chcem, a viem, že to dostanem“.On ma uvidel cez dav.
Nevšimol som si ho hneď – len som cítil ten dlhý, neprerušovaný pohľad.
Potom sa priblížil.
Vysoký, šedivé vlasy, tmavý kabát, rukavice z jemnej kože, vôňa drahého aftershave a cigariet, ktoré nefajčí už roky.Sklonil sa k môjmu uchu, hlas tichý, ale presný:„24-820-713-755.
To je tvoje číslo, však?“Srdce mi poskočilo.
To číslo som dal len trom ľuďom na X v súkromných správach.
Nikto iný ho nemal vedieť.„Áno, pane,“ odpovedal som takmer bez dychu.„Dnes o 23:00.
Presne o 23:00.
Podzemné parkovisko na Šancovej, brána číslo 7.
Bude otvorená.
Voľno.
Žiadna maska.
Žiadna kukla.
Len latex, obojok, manžety, topánky – presne tak, ako si tu teraz.
Ľahneš si na zem vedľa čierneho SUV s evidenčným číslom končiacim na 755.
Ruky za hlavou, nohy rozkročené asi meter.
Čakáš.
Nepohneš sa, kým neprídem.
Ak príde niekto iný – mlčíš.
Ak sa bojíš – povieš ‚červená‘ a odídem.
Ak neprídeš – viac ťa nikdy neoslovím.“Otočil sa a odišiel.
Ani sa neobzrel.Celé tie dve hodiny som mal v hlave len tie slová.
23:00.
Šancová 7.
Bez masky.Keď som prišiel, bolo 22:58.
Brána bola pootvorená.
Vnútri tma, len slabé oranžové núdzové svetlo.
Našiel som SUV – evidenčné číslo končilo 755.
Ľahol som si na betón.
Chlad prenikal cez latex.
Ruky za hlavou, nohy rozkročené.
Obojok tlačil do krku pri každom nádychu.Presne o 23:00 kroky.
Pomaly, isto.
Zastavil sa nado mnou.
Videla som len jeho topánky – čierne, lesklé, drahé.„Dobre si poslúchol,“ povedal.
„Tvár bez masky.
Pekná.
Krehká.
A pritom vieš, čo príde.“Sklonil sa, chytil obojok a potiahol ma hore na nohy.
Platformy sa mi podlomili, ale podržal ma za retiazku.„Ruky za chrbát.“Cvaknutie.
Manžety sa spojili za chrbtom, retiazka krátka, ramená stiahnuté, hrudník vystretý.Potom mi priložil k tvári mäkký čierny saténový pás, zvnútra vystlaný kožou.
Zakryl mi oči úplne, mostík nosa, ale ústa a nos voľné.
Zaviazal ho vzadu na obojok – pevne, hlava sa mi zaklonila mierne dozadu.Svetlo zmizlo.
Zostala tma, jeho rukavice, vôňa kože, teplo jeho tela.„Choď.“Potiahol ma za retiazku.
Kráčal som naslepo, platformy klopkali na betóne.
Počul som otvorenie dverí auta, pach kože interiéru.„Dnu. Na zadné sedadlo. Na kolená, čelom k opierke.“Pomohol mi – chytil pod pazuchou a za obojok, posadil ma na sedadlo, otočil chrbtom k nemu, tvárou k zadnému oknu.
Kolena rozkročené, latex napnutý.Sadol si za volant.
Motor tichý, takmer nepočuteľný.
Auto sa pohlo.
Brána za nami tresla.Cítil som zatáčanie, semafore, diaľnicu.
Každý pohyb auta posúval plug vnútri.
Dvadsať minút? Tridsať? Stratil som pojem.Zastavil.
Vypol motor.
Ticho.Vystúpil.
Otvoril zadné dvere.
Chladný nočný vzduch pod latex.„Na kolená.“Padol som na mokrý betón vonku.
Vietor na tvári, diaľkový hukot áut.Stál tesne predo mnou.
Zvuk zipsu.„Ústa otvor.“Jazyk von.
Teplý hrot na jazyku.
Pomaly hlbšie, až po koreň.
Držal ma za obojok, kontroloval rytmus.„Prehltaj všetko.
A poďakuj.“Teplé prúdy na jazyku, v hrdle.
Prehltol som pomaly, vďačne.Zdvihol ma späť do auta – tentokrát normálne na sedadlo, stále so zaviazanými očami, rukami za chrbtom.„Ešte nie sme doma,“ povedal len.
„Ešte máš dlhú cestu.“Motor sa naštartoval.
A my sme pokračovali do noci – ja v tme, on za volantom, a ja som vedel, že toto je len prvá kapitola.