Ako ma našiel č.2

Auto sa zastavilo na hrubom štrku.
Motor stíchol.
Počul som jeho kroky okolo auta, potom otvorenie zadných dverí.
Chladný nočný vzduch vnikol dnu spolu s vôňou borovíc a mokrej zeme.
Stále som mal na nohách tie 20 cm lesklé platformy – latex nohavíc catsuitu napnutý až po členky, podpätky cvakali o prah auta, keď ma ťahal von.Chytil ma za obojok pevne, ale nie brutálne.
Vytiahol ma na štrk.
Každý krok bol mučenie – kamienky sa vpíjali do tenkej podrážky, váha tela tlačila cez špičky, lýtka sa okamžite napli.
Ruky za chrbtom spojené manžetami, oči stále zaviazané čiernym saténom viazaným na obojok.„Kráčaj. Pomaly. A nezakopni.“Potiahol ma za retiazku.
Štrk chrustal pod platformami, potom prešiel do hladkej dlažby, potom tri schody hore – každý krok hore v týchto podpätkoch cítil ako samostatný trest.
Dvere sa otvorili, teplo dreva, kože a starého krbu ma obklopilo.
Zámok za mnou cvakol ťažko.Vnútri stiahol saténový pás z očí.
Tmavá hala s vysokým stropom, tmavé drevené trámy, z ktorých viseli reťaze.
V rohu masívny kríž sv. Ondreja, vedľa stôl s hračkami – plugy rôznych veľkostí, biče, zámky, hadice na piss play, kovové kliešte.„Prvý trest,“ povedal pokojne, „za to, že si prišiel o dve minúty skôr.
Nemáš predbiehať. Máš čakať presne.“Chytil ma za vlasy, potiahol hlavu dozadu, aby som mu hľadel do očí.„Stáť v rohu. Čelo na stenu, ruky za hlavou, nohy spolu.
Desať minút.
Ak sa pohneš alebo spadneš z podpätkov – pridám desať.“Postavil ma do rohu.
Čelo na studenú omietku, ruky za hlavou, nohy pri sebe.
V 20 cm platformách to bolo okamžite brutálne – lýtka sa napli ako struny, špičky sa snažili nájsť oporu, váha tela tlačila dopredu.
Každá minúta bola ako desať.
Pri siedmej sa mi začali chvieť kolená, pot tiekol pod latexom po chrbte.Keď skončilo desať minút, prišiel za mnou.„Dobre si vydržal.
Teraz druhý trest – za to, že si v aute prehltol bez nahlas poďakovania.“Rozopäl zips na rozkroku – latex sa roztvoril.
Pomaly vytiahol plug, centimetier po centimetri, aby som cítil každý pohyb.
Potom ma otočil chrbtom k nemu.„Ohni sa. Ruky na členky. A drž rovnováhu.“Ohnul som sa – v týchto podpätkoch to bolo takmer nemožné.
Chrbát sa napol, zadok vystretý, platformy sa zabárali do podlahy, lýtka horeli ako oheň.
Počul som, ako si stiahol opasok z nohavíc.„Desať šľahov.
Po každom nahlas poďakuj.
Ak spadneš – začíname odznova.“Prvý šľah – presne cez latex, cez zadok.
Pálilo to cez materiál ako žihadlo.„Ďakujem, pane. Jeden.“Druhý – nižšie, na prechod zadku a stehien.„Ďakujem, pane. Dva.“Pri piatom sa mi nohy podlomili – koleno kleslo, ale zachytil som sa rukami na členkoch.Pri deviatom som takmer spadol – platformy sa kývali, lýtka kričali.Desiaty – najsilnejší.„Ďakujem, pane. Desať.“Zdvihol ma za obojok.„Teraz hlavný trest – hodina na reťaziach.“Viedol ma k stropným hákom.
Pripojil manžety k reťaziam – ruky vysoko nad hlavou, nohy na šírku ramien, stále v platformách.
Stojím na špičkách, lýtka napnuté na maximum, latex sa leskne od potu, zadok červený od opasku.„Hodina,“ povedal.
„Presne hodina.
Nepohneš sa.
Ak začneš prosiť alebo spadneš – pridám ďalšiu.“Odíde.
Svetlo zhaslo.
Zostal som visieť v tme.Prvých desať minút – zvládnuteľné.
Potom pálenie v lýtkach, stehnách, spodnej časti chrbta.
Pot stekal pod latexom, kvapkal na podlahu.
Plug vnútri sa pri každom malom pohybe posúval.
Reťaze cinkali pri každom zachvení.Pri tridsiatej minúte som mal pocit, že lýtka explodujú.
Svaly sa kŕčili, pot tiekol do očí, pery suché.Pri päťdesiatej minúte som sa už len modlil, aby to skončilo.
Ale neprosil som.
Nezaúpil som.
Len som visel.Presne o hodine (počul som hodiny v dome) sa vrátil.
Svetlo sa rozsvietilo – tlmené, červené.Bez slova ma odopäl.
Ramená klesli, boleli ako po bitke.
Nohy v podpätkoch sa trasili, ale podržal ma, kým sa mi vrátila krv do končatín.„Dobre si vydržal,“ povedal ticho.
„Teraz spánok.“Viedol ma do vedľajšej miestnosti – malá, bez okien, tmavá.
V strede kovová klietka – 120 × 80 × 90 cm, čierne mreže, tenký matrac na dne.
Dvierka otvorené.„Vnútri. Na kolená.“Padol som na kolená pred klietkou.
On ma chytil za obojok a pomohol vliezť dnu – na kolená, potom na bok, potom skrútený do embryonálnej polohy.
Platformy trčali von z klietky – podpätky sa opierali o mreže, nemohol som ich vytiahnuť dovnútra.Cvak.
Dvierka zatvorené.
Ťažký kovový zámok.„Noc tu,“ povedal.
„Ráno ťa vyberiem.
Ak budeš ticho – možno ťa nechám spať dlhšie.
Ak budeš prosiť alebo sa hýbať – ráno začneš odznova.“Zhasol svetlo.
Dvere sa zatvorili.Tma.
Len môj dych, cvakanie reťazí na obojku o mreže, tlak latexu, pálenie v lýtkach, chuť jeho semena ešte v ústach, zadok pálil od opasku.Klietka bola príliš malá na otočenie.
Len ležať skrútený, kolená pri hrudi, hlava na matraci, platformy vonku.
Každý pokus o pohodlie znamenal posun plugu, napnutie latexu, cinknutie reťaze.Únava prišla ťažko.
Zaspal som skrútený v latexe, v klietke, s telom, ktoré ešte stále vibrovalo od hodiny na reťaziach.Ráno ma zobudil zvuk kľúča v zámku.