Princezná zo sauny

Do sauny sme chodili raz do týždňa. Nie kvôli zdraviu — to by bolo príliš úprimné — ale kvôli rituálu. 3 chlapi, ktorí potrebovali aspoň 3 hodiny v týždni predstierať, že ešte stále patria sami sebe. Hovorili sme tomu pánska jazda, hoci jediná jazda, ktorú sme reálne absolvovali, bola medzi šatňou, parou a pivom po ceste domov.

V saune sme riešili všetko podstatné: manželky, na ktoré sa sťažuje zásadne s láskou; deti, ktoré sú vždy šikovnejšie než tie cudzie; Messiho s Ronaldom, akoby od toho závisel svetový mier; Prácu a životné krivdy, ktoré sa najlepšie znášajú pri teplote deväťdesiat stupňov.

Keď niekam chodíš pravidelne, začneš stretávať rovnakých ľudí. A medzi nimi bola aj ona. Žena vo veku, ktorý sa nedá povedať nahlas bez toho, aby si sa neprepočítal. Vždy dokonale upravená, s blond vlasmi, ktoré boli skôr rozhodnutím než farbou, a s postavou, ktorá naznačovala, že čas s ňou nevyhral — len sa dohodli na prímerí. Pôsobila ako panička z katalógu — taká, čo nikdy nemešká, nikdy sa nespotí a nikdy sa neusmieva bez dôvodu.

Volali sme ju Princezná. Nie potichu. A nie láskavo.

Princezná mala zvláštny koníček: sťažovať sa na nás plavčíkovi. V sprche vraj púšťame priveľa vody. Do bazéna skáčeme. Sme hluční. Dýchame príliš nahlas. Existujeme. Keď sme ju uvideli, automaticky sme prevracali oči. Otázka už nebola či, ale na čo sa dnes bude sťažovať.

A vždy si niečo našla. V skutočnosti sme ju nijako zvlášť neriešili. Brali sme ju s humorom, tým tichým, mužským, čo sa používa namiesto hádky. Princezná patrila k saune asi tak prirodzene ako teplomer na stene.

Keď sme ju zbadali dopredu, presunuli sme sa do druhej sauny. Jednoduchá prevencia. Ale keď už sme sedeli dnu a ona vošla, neodchádzali sme. Len sme sa na seba pozreli a usmiali sa. Ten druh úsmevu, ktorý hovorí: dobre, dnes to prežijeme.

Žiadne poznámky, žiadne gestá. Len pokojní chlapi, ktorí vedia, že niektoré bitky sa nevyhrávajú slovami, ale tým, že sa ich nezúčastníš.

Raz sme sedeli v jednej saune sami. Ticho, para, pokoj — presne ten stav, keď má človek pocit, že svet na chvíľu prestal vyžadovať jeho pozornosť. Vtedy vošla Princezná.

Postavila sa rovno pred nás a bez slova si nás začala prehliadať. Ten pohľad nebol náhodný ani rozpačitý. Skôr kontrolný. Automaticky sme si skontrolovali uteráky, či sedíme presne tak, ako káže saunový poriadok — reflex z predchádzajúcich skúseností.

A potom to urobila.

Zhodila zo seba uterák a zostala stáť nahá priamo pred nami. Bez hanby, bez ponáhľania. Ak tam aj len stála, bolo jasné, že vie, čo robí. Normálne ženy v saune nepozerám. Držím sa svojho priestoru aj zásad. Lenže toto bolo iné. Pozeral som s otvorenými ústami ako niekto, komu práve zmenili pravidlá hry bez upozornenia.

Potom si prehodila uterák cez lavicu a ľahla si tak, aby sme mali dokonalý výhľad. A my sme pozerali. Nikto nepovedal ani slovo. Para sa miešala s tichom a s pocitom, že sa deje niečo, čo by sa vlastne diať nemalo — a práve preto sa to dialo.

Keď po chvíli vošiel do sauny nejaký pár, pokojne si cez seba prehodila plachtu. Z Princeznej bola opäť panička. Bez stopy po incidente.

Po saune sme na seba pozerali s rovnakou otázkou v očiach: To čo bolo?

Odpoveď sme nenašli. Len sme sa zhodli na jednom — niektoré hriechy by stáli za zváženie. Potom sme ju už neriešili. Každý sme si šli po svojom, späť do normálu, akoby sa nič nestalo. Aspoň navonok.

Tesne pred koncom saunovania som si ju však všimol pri bare. Stála tam sama, pokojná, akoby čakala, že si niečo objedná — alebo že sa niečo stane. Vtedy mi napadlo, že by som si ju mohol aspoň trochu oťukať. Čisto zo zvedavosti. Čisto vedecky.

Postavil som sa vedľa nej a nenútene som povedal: „Dnes sú tie sauny obzvlášť horúce. Môžem vás pozvať na niečo osviežujúce?“

Prekvapene na mňa pozrela. Dvakrát si ma pomaly premerala od hlavy po päty.

„Ááa, to ste vy,“ povedala. „Ten čumil zo sauny.“ Krátka pauza. „Nie, nemôžete. Som tu s manželom.“

Usmial som sa. „Áno, to som ja. Ten čumil zo sauny. A ospravedlňujem sa vám, ale máte také krásne oči, že som od nich jednoducho nemohol odtrhnúť zrak.“

Nadvihla obočie. „Aha. Takže vy ste ten slávny Ostrozrak z rozprávky? V takej tme vidieť moje oči?“ Naklonila hlavu. „Nabudúce mi skúste rovno prečítať myšlienky.“

„Priznávam,“ povedal som pokojne, „možno som viac hádal než videl. Ale môj inštinkt ma očividne neklamal. Prajem vám a manželovi pekný večer. Aspoň som to skúsil — za tie oči by bol hriech vás nepozvať.“

V tej chvíli prišla barmanka. Princezná si objednala dvakrát harmančekový čaj. Ja espresso. Keď nám to položila na bar, automaticky som zaplatil.

Pozrela na mňa, už bez ostňa. „To nebolo nutné.“

„Viete,“ povedal som, „u nás u Ostrozrakov je zvykom, že keď stretneme niekoho s takým pohľadom, patrí sa to oceniť. Berte to ako kompliment. Nie ako pozvanie, ktoré musíte prijať.“

Princezná vzala šálky čaju do oboch rúk. Otočila sa, akoby chcela odísť, no po dvoch krokoch sa zastavila. Chvíľu stála chrbtom ku mne, potom sa vrátila k baru a šálky položila späť.

„Viete čo,“ povedala pokojne, „môžete ma pozvať.“

Požiadala barmanku o pero. Na účtenku napísala meno — Eva — a za ním malé, takmer dievčenské srdiečko. Pod to pridala telefónne číslo. Papierik mi podala bez úsmevu, bez teatrálnosti.

„Keď na to číslo zavoláte,“ dodala, „nedvihnem to.“ Krátka pauza. „Ale napíšte mi správu.“

Potom znovu vzala šálky, otočila sa a odišla. Bez obzretia. Bez vysvetlenia.

A ja som tam zostal stáť s espressom, účtenkou v ruke a pocitom, že niektoré ženy presne vedia, kedy odísť — aby po nich zostalo ticho, ktoré robí najväčší hluk.

Po troch dňoch som jej napísal.

Po týždni prišla správa. Poslala mi len odkaz. Názov wellness hotela, asi sto kilometrov od nás. Žiadny pozdrav, žiadne vysvetlenie. Len stručné: Rezervujte ho. Stretneme sa tam v kaviarni o druhej.

Povedal som si dobre. Ten hotel som poznal. Bol som tam nedávno — na výročie svadby. Tá irónia mi neunikla, len som sa rozhodol ju ignorovať. V tej chvíli sa mi to zdalo praktické. Mal som z toho zvláštny pocit. Vyzeralo to podozrivo jednoducho. Ale povedal som si, že život je jednoduchý. A jednoduché veci sa predsa neodmietajú.

Presne preto som hotel zarezervoval.

Poslal som jej potvrdenie rezervácie. Odpoveď prišla skoro.

Ok.

Jedno slovo. Bez smajlíka, bez bodky. Také, ktoré neznamená súhlas ani radosť — len fakt, že vlak už ide a nikto sa nepýta, kam.

Presne o druhej som sedel v dohodnutej hotelovej kaviarni a čakal na Princeznú. Objednal som si kávu. Po pol hodine corretto. Princezná neprišla. Rozhodol som sa jej dať ešte jednu šancu. Zavolal som jej. Samozrejme, nedvihla. Tak som jej napísal správu.

Potom som čakal ďalšiu polhodinu. Nie z nádeje. Skôr zo zotrvačnosti Keďže stratégia a plánovanie patria k mojim silným stránkam — aspoň si to o sebe rád myslím — nastal čas na plán B.

Plán B bol jednoduchý. A práve v tom spočívala jeho sila. Pôjdem do wellnessu. Dám si pár sáun, nech mám aspoň pocit, že robím niečo pre svoje zdravie. Potom nejakú masáž — ideálne takú, pri ktorej človek nemusí rozmýšľať. A večer si zariadim spoločnosť. Platenú. Bez prekvapení, bez meškania, bez hier.

Racionálne riešenie situácie, keď romantika zlyhá na logistike. Mal som jednu overenú, pre tieto končiny.

Keď som jej zavolal, potešila sa. Úprimne — alebo aspoň dostatočne presvedčivo. Dohoda bola rýchla, jednoduchá a bez otázok, na ktoré by som aj tak nechcel odpovedať. Šiel som sa pripraviť do wellnessu. Prezliecť sa, prepnúť hlavu do režimu plánu B, presvedčiť sa, že veci mám stále pod kontrolou.

Keď som vchádzal do wellnessu, vibroval mi telefón. Správa od Princeznej.

Meškal vlak. Som na zastávke. Príď po mňa.

Tri krátke vety.

Stál som tam v župane, s telefónom v ruke, a uvedomil si, aké ľahké je nahovoriť si, že toto bol plán od začiatku. Nebol. Mal som svoj plán. A ten som rušiť nehodlal.

Povedal som si, že Princeznej zaplatím spiatočný lístok a tým to skončí. Dovidenia, bez scén, bez vysvetľovania. Čisté riešenie. Veď predsa — rešpekt k času druhých je znakom ušľachtilosti a slušnosti.

A keď viem, že meškám, dám to tomu druhému vedieť. Nie z povinnosti. Zo slušnosti. Aspoň tak som si to v tej chvíli vysvetľoval. A vysvetlenia mi vždy išli lepšie než kompromisy. Prišiel som na zastávku a privítal sa s Princeznou. Na to, že mala prísť len na jednu noc, mala dva kufre. Nič som nepovedal. Stačilo sa pozrieť. Princezná.

Hneď som jej vysvetlil situáciu. Vecne, pokojne, bez emócií. Tým, že meškala, som bol presvedčený, že nepríde. Správy to len potvrdzovali. A tak som si na večer zabezpečil ženskú spoločnosť.

Chvíľu sa na mňa pozerala. Bez hnevu, bez prekvapenia. Potom prikývla. Takže…“ povedala pomaly, akoby si len urovnávala myšlienky, „ty máš na večer program.“

Nepýtala sa. Konštatovala.

Prikývol som. „Áno. Zabezpečený.“

Usmiala sa. Nie urazene. Skôr pobavene. „To je v poriadku,“ povedala. „Len som si potrebovala ujasniť, na čom sme.“

Chvíľu sa odmlčala a potom dodala: „Tak poďme do hotela. Aspoň sa ubytujem. Kufre samy hore nevyjdú.“ Potom sa prezliekla a išli sme do wellnessu.

Prebehlo to presne tak, ako má niečo „nenápadne dokonalé“ prebiehať.

Správal som sa k nej ako ku princeznej. Otvorené dvere, rozprestretý uterák skôr, než si stihla sadnúť, harmančekový čaj vždy v správnom momente. Nie preto, že by to vyžadovala — ale preto, že také veci sa pri princeznách neriešia, robia sa automaticky.

Boli tam ešte dva páry. Hlučné. Príliš živé na miesto, kde sa má mlčať. Všimol som si, že ju vyrušujú skôr, než to stihla povedať, a upozornil som ich. Nie kvôli sebe. Kvôli pokoju, ktorý mal patriť jej. Pochopili to. A wellness sa opäť tváril ako miesto oddychu.

Urobil som všetko preto, aby bola spokojná. A práve to bolo na tom najpodozrivejšie — že to fungovalo až príliš hladko. Pred koncom sa opýtala, kedy má prísť to dievča. Povedal som, že o pol hodinu.

„Tak to máme čo robiť,“ povedala a postavila sa. „Poďme.“

Prekvapene som počúval, čo hovorí, ale povedal som si dobre. Niektoré situácie je lepšie nespochybňovať, len im ustúpiť o krok a pozerať sa, čo spravia samy.

Na izbe zamierila rovno do kúpeľne. Predpokladal som, že sa presunie do baru, kaviarne alebo do reštaurácie, kde sme mali dohodnutú večeru, a nechá ma vyriešiť veci, ktoré som si sám naplánoval.

Namiesto toho som mal čoraz nepríjemnejší pocit, že tento večer sa rozhodol improvizovať bez môjho súhlasu.

Keď mi eskortné dievča volalo, že o päť minút je u mňa, princezná vyšla z kúpeľne. Nalíčená. V saténovom župane, ktorý jej končil tesne pod zadkom. Červené lodičky na vysokom opätku boli už len detail, ktorý sa nedal prehliadnuť.

Sadla si do kresla, preložila nohy a pozrela sa na mňa spôsobom, ktorý jasne naznačoval, že pol hodiny je zrazu veľmi krátky čas. Keď vošla eskortná dievčina, prvé, čo urobila, bolo, že sa pozrela na princeznú. Potom na mňa. Ten pohľad poznám — toto nebolo v dohode.

Pozrel som sa na princeznú aj ja. Skôr reflex než otázka. Ona sa len jemne usmiala.

„Nenechajte sa rušiť,“ povedala pokojne. „Ako keby som tu ani nebola.“

V tej chvíli mi bolo jasné, že večer sa opäť rozhodol ignorovať všetky plány. A že improvizácia bude drahšia, než som čakal.

Siahol som do peňaženky a vytiahol o stovku viac, než sme mali dohodnuté. Podal som jej bankovky bez vysvetľovania.

Pozrela sa na mňa s pobavením, peniaze si vzala a prikývla.

„Tak dobre.“

A miestnosť sa vrátila do rovnováhy — tej zvláštnej, kde už nikto nepredstiera, že vie, čo sa vlastne deje. „Tak vás predstavím,“ povedal som, skôr aby som prerušil ticho než preto, že by si to situácia pýtala. „Toto je Júlia. A toto je Eva.“

Júlia sa usmiala ako prvá. Profesionálne. Presne tak, aby bolo jasné, že úsmev patrí k balíčku. „Teší ma,“ povedala.

Eva sa na ňu pozrela, potom na mňa. Chvíľu mlčala, akoby zvažovala, či sa to celé naozaj deje, alebo je to len nedorozumenie, ktoré sa ešte dá zrušiť.

„Akože… neviem, čo ma má tešiť,“ povedala napokon. A zasmiala sa. Krátko, bez zloby. Skôr pobavene než urazene.

Júlia ten smiech zachytila bez zaváhania. Očami mi naznačila, že je to v poriadku. Zvládnuteľné. Bola zvyknutá na všeličo. Len nie vždy na publikum.

Eva sedela na okraji kresla. Preložila nohu cez nohu, akoby si značila územie. „Takže,“ povedala, „ja tu vlastne ani nie som.“

Nebola to otázka. Skôr návrh. A bolo na mne, či ho prijmem.

Chvíľu som mlčal. V takejto chvíli je ticho najčestnejšia odpoveď. Potom som povedal: „Si tu. Len inak, než si čakala.“

Pozrela sa na mňa tým pohľadom, ktorý už nemal nič spoločné s princeznami. „To mi ide,“ povedala. „Byť niekde inak.“

Júlia sa zatiaľ vyzula z topánok a položila kabelku na stôl. Pomaly, pokojne. Ako niekto, kto vie, že čas dnes pracuje preňho. „Ak chcete,“ povedala neutrálne, „môžem počkať. Alebo…“ Vetou neskončila. Nechala ju visieť vo vzduchu. Profesionálne otvorenú.

Eva sa znovu zasmiala. Tentoraz tichšie. „Nie,“ povedala. „To by bola škoda. Keď už sme tu všetci.“

Pozrela sa na mňa. „Aspoň to bude úprimné.“ A v tej chvíli mi došlo, že večer, ktorý mal byť pod kontrolou, sa práve rozhodol ísť vlastnou cestou.

A na tú vlastnú cestu som bol pripravený. Aspoň som si to o sebe myslel — čo je v takýchto situáciách viac než dosť.

„Šťastie praje pripraveným,“ hovorieval niekto múdrejší než ja. Ja by som dodal, že občas praje aj tým, ktorí jednoducho príliš dlho sedia v kaviarni a nemajú kam ujsť.

Keď presedíš hodinu a pol v hotelovej kaviarni, stihneš prebrať všetky možnosti.

Aj tie, ktoré by si za normálnych okolností slušne ignoroval.

A teraz som tu mal situáciu: dve krásne ženy na jednej izbe. Len si vybrať.

A ja som chcel práve teraz Princeznú.

Júlia si pomaly vyzliekla kabát a odložila ho na kreslo. Zostala len v čipkovanom spodnom prádle — profesionálne pokojná, bez potreby čohokoľvek dokazovať. Ako niekto, kto vie, že čas hrá preňho.

Pustil som hudbu. Heavenly od Cigarettes After Sex. Nie hlasno. Len tak, aby zaplnila ticho, ktoré by si inak začalo klásť otázky.

Podal som Júlii sviečky. Bez slov. Prikývla a začala ich rozkladať po izbe, presne, rovnomerne, s rutinou, ktorá bola sama o sebe zvláštne upokojujúca. Ja som zatiaľ rozhadzoval lupene ruží po posteli — gesto, ktoré by bolo gýčové, keby nebolo myslené vážne.

Keď Júlia zhasla hlavné svetlo, izba sa zmenila. Nie fyzicky. Skôr významovo.

Otočil som sa k Princeznej. Na okamih som sa zastavil — ten zlomok sekundy, keď sa rozhodnutie ešte dá vziať späť, ale už sa to nepatrí.

Urobil som malé, staromódne gesto, akoby som si skladal klobúk z hlavy. Mierny úklon.

„Smiem prosiť.“

Princezná sa na mňa pozrela. Ten pohľad nebol prekvapený. Bol hodnotiaci.

A potom sa jemne usmiala.

Nie úsmevom, ktorý niečo sľubuje. Ale takým, ktorý naznačuje, že hra práve začala — a že pravidlá pozná lepšie než ja.

Smiem prosiť,“ zopakoval som, tentoraz tichšie.

Eva pomaly vstala. Nedotkla sa mojej dlane — namiesto toho mi položila ruku na rameno. Nebol to dotyk, ktorý by hľadal istotu. Bol to dotyk, ktorý ju už mal. Cítil som váhu jej rozhodnutia.

„Ty máš rád pravidlá, však?“ zašepkala tak blízko, že som cítil teplo jej dychu. „V saune si sedel presne podľa poriadku. Hotel si rezervoval presne na čas. Aj túto… pomoc…“ krátko sa pozrela smerom k Júlii, „…si si zavolal len preto, aby si vyplnil prázdne miesto v rozvrhu.“

„Pravidlá sú na to, aby sa človek nestratil,“ odpovedal som. Znel som pokojne, hoci som už dávno netušil, kde presne stojím.

Eva sa usmiala. Nie víťazoslávne — skôr s ľahkou ľútosťou.

„Tak sa dnes pokojne strať,“ povedala. Potom sa pozrela ponad moje plece na Júliu. „Vyzleč ho. Chcem vidieť stratéga bez jeho brnenia.“

Júlia sa pohla bez zaváhania. Rozväzovala opasok môjho županu s tou svojou profesionálnou nehou, akoby to bol len ďalší úkon v zozname.Nezabudla ani na spodné prádlo. Všetko zo mňa skĺzlo na zem. Zostal som tam stáť nahý.

Eva mi zatiaľ neprestala hľadieť do očí. Bol to súboj, ktorý sa nevyhráva silou, ale výdržou. Skúšala, kedy uhnem. Kedy sa schovám. Kedy stratím tú masku chladného pozorovatela

„Vieš, čo je tvoj problém,?“ povedala Eva a konečne mi položila dlane na hruď. „Ty sa bojíš, že keď raz prestaneš plánovať, zistíš, že si len divák vo vlastnom živote.“

Naklonila sa bližšie.

„Tak sa pozeraj.“

Eva sa na mňa dívala s tým svojím víťazným úsmevom, očakávajúc, že sa podvolím jej réžii. Myslela si, že ma dostala do kúta, kde budem len tancovať, ako ona píska. Lenže Princezná zabudla na jednu vec: Stratég sa nikdy nevzdáva kontroly úplne. Len občas povolí lano, aby zistil, kam až ten druhý sám zájde — a kedy je správny čas ho znovu pritiahnúť. Pozrel som sa na Júliu. Len krátko. Žiadne slová. Len gesto, sotva postrehnuteľné prikývnutie.

Pochopila okamžite. A bolo vidieť, že ju to baví- až príliš okato, ako keby sme sa všetci tvárili, že ide o niečo nevinné. Postavila sa za Evu bez jediného zvuku. Ako tieň, ktorý sa objaví až vtedy, keď je neskoro. Pomaly som sa dotkol opaska na jej župane. Nie naliehavo. Skôr otázne. Eva mi venovala pohľad, v ktorom sa prvýkrát mihlo niečo iné než istota.

Nezastavila ma.

Uzol povolil s tichým šuchotom. Júlia jej potom stiahla župan z ramien s profesionálnou ľahkosťou niekoho, kto sa na zázraky už nehrá.

Eva tam zostala stáť len v lodičkách a spodnej bielizni, ktorá viac provokovala, než zakrývala. Jej víťazný úsmev na sekundu zamrzol. Nebola zvyknutá, že sa veci dejú bez jej povelu, a už vôbec nie takto rýchlo. Júlia sa jej postavila tesne za chrbát. Bolo fascinujúce sledovať ich v zrkadle – Júliinu uvoľnenú, takmer hravú energiu a Evinu náhlu ostražitosť.

Rozopla jej podprsenku, no nedala ju dole. To nechala na mňa. Vedela, že veci, na ktorých mi záleží, si rozbaľujem sám. Keď som jej odhalil prsia, len som sa díval. Nie všetko, čo je na dosah, treba hneď vziať.

Položil som jej dlane na boky. Pokožku mala horúcu, v ostrom kontraste s chladným vzduchom v izbe. Cítil som, ako pod mojimi prstami jemne zachvela.

Už nebolo na čo čakať.

Pritiahol som si ju k sebe, až kým sa vzduch medzi nami nestal zbytočným. Naše pery sa spojili.

Nebol to bozk na privítanie.

Položil som ju na posteľ a zostal som nad ňou stáť. Chvíľu som si ju len mlčky, s neskrývaným obdivom prezeral.

Potom som sa pozrel na Júliu a naznačil jej, aby sa vyzliekla. Nie ako príkaz. Skôr ako samozrejmosť. Júlia sa začala s profesionálnou presnosťou vyzliekať. Každý kus látky, ktorý z nej skĺzol, bol ako tichý úder metronómu. Sledoval som ju, fascinovaný tým pokojom, s akým menila atmosféru v izbe. Lenže Eva nebola divák. Eva bola stred vesmíru a odmietala sa oň deliť.

Vyložila si nohy v lodičkách priamo na moju hruď. Cítil som chladnú kožu topánok a vzápätí ostrý tlak. Zaborila ihlové opätky do mojich prsných svalov, nie tak, aby mi ublížila, ale aby mi pripomenula moju vlastnú bolesť a túžbu.

Bolo to jasné gesto.

„Nepozeraj sa na ňu,“ naznačovala tým pohybom bez toho, aby musela vydať jediný zvuk. „Som tu aj ja. A ja som tá, kvôli ktorej si tu.“

A ja som z Júlie zrak neodvrátil. Cítil som tlak Eviných opätkov na hrudi — presný, zámerný, ako výkričník bez slov — no moje oči patrili inde.

Sledoval som celé predstavenie až do konca. Každý pohyb, každé pomalé vzdanie sa látky. Júlia si najprv rozopla podprsenku. Nezhodila ju hneď; nechala ju skĺznuť po ramenách a na pár sekúnd zostala v póze, ktorá v svetle sviečok dokonale vykreslila jej prsia. Predviedla ich s tou svojou tichou istotou, akoby vedela, že v tejto chvíli sú pre mňa jediným bodom vo vesmíre. Cítil som, ako sa Evine opätky do mňa zaryli ešte o milimeter hlbšie. Žiarlila na ten môj pohľad. Júlia potom pomalým, plynulým pohybom palcov zachytila lem nohavičiek. Zosunula ich dole, až kým nezostala stáť nahá a pokojná, akoby to tak malo byť od začiatku. Žiadne brnenie, žiadne tajomstvá. Zostal som bez potlesku, ale s plnou pozornosťou. V tej izbe už nebolo nič, čo by sme o sebe nevedeli. Tri telá, jedna izba a ticho, ktoré sa dalo krájať. Až vtedy som pomaly presunul zrak na Evu, ktorej nohy stále ovládali moju hruď.

Stiahol som jej nohavičky pomaly, bez náhlenia, ako keď človek rozväzuje darček, ktorý si chce vychutnať. Zachytil som ich medzi prstami a s ľahkou noblesou som ich vyhodil do vzduchu.

Preleteli izbou ako jemná pavučina, takmer bez váhy, a dopadli na posteľ.

Na zem nie. Pekné veci si zaslúžia rešpekt. Eva to sledovala bez jediného žmurknutia. Chytil som Evu za členky a bez opýtania som jej roztiahol nohy. Ten pohyb bol rozhodný, zbavený akejkoľvek váhavosti. Naskytol sa mi úchvatný výhľad do jej lona – pohľad, ktorý bol mesiace len mojou súkromnou fantáziou v pare sauny, bol zrazu tu. Skutočný, vlhký a pulzujúci. Túžil som ho ochutnať. A presne to som aj spravil.

Sklonil som sa k nej a prechádzal jazykom po celej jej dĺžke. Vychutnával som si ju ako ten najvzácnejší dezert, na ktorý som musel príliš dlho čakať. Eva sa uprostred postele prehla, jej pýcha sa rozplynula v tichom zastonaní, ktoré zaplnilo celú izbu. Chutila presne tak, ako som si predstavoval – sladko, hriešne a víťazne. V tej chvíli som vedel, že toto je tá jediná odpoveď, ktorú sme obaja celý čas hľadali.

Jej prsty sa mi zaborili do vlasov. Už to nebola tá chladná Princezná; bola to žena, ktorá sa mi poddávala s každým pohybom. Keď som zapojil prsty do jej vlhkej štrbiny, netrvalo dlho. Celé jej telo sa zachvelo a vyvrcholila v prvom, prudkom orgazme.

Využil som ten moment, keď bola najcitlivejšia, a zasunul som svoju kopiju do jej lona. Začal som prirážať. Sledoval som, ako sa s každým úderom mení jej tvár. Keď som prirážal pomaly, mala oči zatvorené a len jemne, takmer s pokorou vzdychala. Ale stačilo zrýchliť a jej oči vystrelili k mojim. Pozerala sa mi priamo do duše a jej vzdychanie naberalo na intenzite a hlasitosti.

Keď sa roztriasla v ďalšom orgazme, nenechal som ju vydýchnuť. Prehodil som si ju a vzal si ju zozadu. Začal som prirážať tvrdo, bez ohľadu na jej titul alebo moju slušnosť.

Lenže v hlave mi začali tikať hodiny. Čas sa krátil. Júliu som mal zaplatenú len na hodinu a v reštaurácii nás čakal stôl. Ten prekliaty stratég vo mne sa zrazu ozval a začal počítať minúty. A hoci bolo všetko dokonalé, na mňa to neprichádzalo. Cítil som nejaký block. Akoby sa moja hlava rozhodla, že tento večer ešte nesmie skončiť.

Vytiahol som ho a pohľadom som naznačil Júlii, že teraz prišla jej chvíľa. Chytila sa toho presne tak, ako sa na profesionálku patrí – bez zbytočných slov a s absolútnym sústredením. Okamžite moju kopiju zovrela v dlani, začala ju dráždiť a vzápätí si ju vložila do úst. Princezná sa zatiaľ prevrátila na bok. Podoprela si hlavu rukou a so zatajeným dychom nás sledovala. V jej očiach nebol hnev, len čistý, surový záujem. Sledovala, ako sa stratég poddáva niekomu inému. Bariéra v mojej hlave sa pod Júliiným dotykom konečne rozpadla. Keď som cítil, že to na mňa nezadržateľne prichádza, konal som inštinktívne.

Odtiahol som Júliu, pritiahol som si Evu k sebe a jedným prudkým pohybom som jej ho zasunul hlboko do škáročky. Stačilo pár tvrdých prirazov. Vypustil som do nej celú svoju dávku, všetko to napätie, ktoré sa vo mne celý deň zbieralo. V izbe nastalo ticho, ktoré rušilo len naše dychčanie. Trojuholník bol uzavretý.

Júlia sa po chvíli ticha začala obliekať ako prvá. Profesionálne. Bez emócie. Ako niekto, kto presne vie, kde končí rola a začína ďalšia.

„Nejdeš s nami na večeru?“ spýtal som sa skôr zo zvyku než z nádeje.

Usmiala sa. „Nie. Mám ešte jedného klienta.“

Samozrejme, že mala.

S Evou sme si dali spoločnú sprchu — tentoraz bez hier, bez réžie. Len voda, para a zvláštne ticho po búrke. Potom sme sa obliekli a išli do hotelovej reštaurácie.

Sadli sme si oproti sebe. Sviečky, víno, decentná hudba. Presne ten typ večera, ktorý sa tvári, že je nevinný.

A potom som ich zbadal.

Stôl oproti.

Júlia. A jej klient.

Najprv som si všimol ju. Potom jeho.

A v tej sekunde mi došlo, že vesmír má zmysel pre humor.

Bol to kamarát zo sauny.

Ten istý, čo minulý týždeň medzi druhým a tretím cyklom v pare spomínal, že žena ide s deťmi k rodičom a on bude „konečne chvíľu sám“.

Ten istý, ktorému som so smiechom poslal číslo na Júliu.

Ako vtip.

Nie ako logistické riešenie víkendu.

Keď ma zbadal, zastavil sa mu pohyb ruky s pohárom vína v polovici cesty k ústam. Keď zbadal Evu oproti mne, víno mu zabehlo.

Rozkašľal sa tak, že sa otočilo pol reštaurácie.

Eva pokojne zdvihla obočie. „Poznáš ho?“ spýtala sa nenútene.

„Len z wellnessu,“ odpovedal som.

Technicky pravda.

Júlia sa tvárila, že nás v živote nevidela.

A ja som si uvedomil, že plánovanie je krásna vec.

Len škoda, že svet nemá kalendár synchronizovaný s mojím.

Potom sme s Princeznou zišli ešte do baru. Dali sme si drink, tvárili sa, že sme civilizovaní ľudia, ktorí si len vyšli na víkendový oddych.

Nevydržalo nás to tam dlho.

Presunuli sme sa späť na izbu. Tam to išlo lepšie. Bez publika, bez náhodných známych, bez pohárov, ktoré by sa mohli znovu zadrhnúť v hrdle.

Tá to noc nebola krátka. A ani tichá.

Ráno, po raňajkách, keď som ju viezol na stanicu, bolo na nás vidno, že sme si noc neodsedeli pri harmančekovom čaji.

Princezná to zakryla make-upom. Ja som sa o nič také ani nepokúšal. Niektoré veci sa skrývať neoplatí — vyzerajú potom ešte podozrivejšie.

Navrhol som jej, že ju odveziem domov. „Poď so mnou. Bude to jednoduchšie.“

Usmiala sa. „Nie. Manžel ma čaká na stanici.“

Samozrejme, že čakal.

Keď vystúpila z auta, ešte sa ku mne naklonila.

„Nabudúce,“ povedala pokojne, „nevolaj druhé dievča. Zvládnem ťa aj sama.“

Potom zatvorila dvere, prehodila si vlasy cez plece a odišla smerom k nástupišťu — presne tým krokom, ktorým odchádzajú ženy, ktoré si nikdy nepriznajú, že sa im niečo vymklo spod kontroly.

A ja som tam chvíľu sedel.

Stratég. Ostrozrak. Muž, ktorý mal plán.

A zistil som, že niektoré víkendy sa neplánujú. Tie sa len stanú.