"Urob sa pre mňa, Simonka"

*zverejnené so súhlasom dámy* Ahoj, volám sa Simona. Mám 45 rokov, som v Bratislave a uvítala by som tvoju ponuku na sprevádzanie pri nákupe spodného prádla. Napíš mi a dohodneme sa.“

Takáto správa mi prišla od jednej z amatérok počas týždňa ako reakcia na niektorú z mojich poviedok. Niekoľko správ, pár fotografií a dohoda bola na svete. Včera, piatok, o piatej, v Eurovei.

Každá žena je pre mňa svojím spôsobom krásna. Každá jedna má niečo, čo priťahuje – oči, pery, postava, vyžarovanie, spôsob, akým sa smeje. Simona bola nižšia, štíhla, mala krátke vlasy a jemnú, ženskú energiu. Pôsobila pokojne, bez póz, ale v jej pohľade sa občas mihlo niečo hravé, čo prezrádzalo, že vie byť odvážna.

V obchode so spodnou bielizňou sa pohybovala opatrne, akoby sa bála urobiť krok naviac. Potom však vzala do rúk čipkovanú súpravu v telovej farbe. „Toto je možno trochu odvážne,“ povedala a pousmiala sa.
„Práve preto to vyzerá dobre,“ odpovedal som.

Keď sa za ňou zatiahla záclonka kabínky, nechal som priestor medzi látkou a stenou len jemne pootvorený. Počul som šuchot textílií, tiché povzdychnutie. Potom z vnútra zaznel jej hlas:
„Môžeš sa pozrieť?“

Vošiel som. Kabínka bola úzka, svetlo mäkké. Stála predo mnou a zrkadlo nás ukazovalo z dvoch uhlov – ju, opatrne sebavedomú, a mňa, ako sa snažím pôsobiť pokojne, hoci vo mne všetko pulzovalo.

Simona sa trochu pootočila, aby videla, ako prádlo sedí. Ramienka jej jemne kĺzali po pleciach, čipka sa dotýkala kože a kontrastovala s jej jemným tónom pleti.
„Myslíš, že sa to hodí?“ opýtala sa.

Prikývol som. „Hodí sa... až príliš dobre.“

Zasmiala sa potichu, no v očiach mala niečo, čo nebolo len smiechom. Bola v tom zvedavosť, možno túžba vedieť, ako ju vnímam.

V tej chvíli sa atmosféra zmenila. Ticho, napätie, blízkosť. Cítil som jej vôňu – zmes parfumu a pokožky.
Naklonila sa ku mne a ticho povedala:
„Vieš, čo je zvláštne? Nikto sa mi nikdy nevenoval tam…“ ukázala k uchu, jemným pohybom, akoby prezrádzala tajomstvo. „Je to moja najerotickejšia časť, ale... nikto si to nikdy nevšimol.“

Pozrel som sa jej do očí. Boli hlboké, sústredené, čakal som len na jej tichý súhlas.

Keď som sa priblížil a perami sa dotkol jej ucha, zachvela sa. Vzduch medzi nami zhustol, zrkadlo sa zamlžilo jej dychom. Zavrela oči, oprela sa o stenu, prsty sa jemne dotkli látky prádla... a na jej perách sa objavil tichý úsmev, ten, ktorý hovorí viac ako slová.

Do včerajšieho dňa som si nikdy neuvedomil, aké je ženské ucho zaujímavé. Koľko má odbočiek, zákutí. Čo všetko sa s ním dá robiť. Ako sa mu pery, jazyk a zuby vedia venovať. Do včerajšieho dňa to bola pre mňa neprebádaná oblasť. Dnes už jej rozumiem o trošku viac.

Ženské ucho je jedna z najerotickejších častí. Po tom, ako je celé vlhké od slín, červené od jemného hrizenia a horúce od môjho dychu, stále ostáva najdôležitejšia časť sexuálneho styku, pre ktorú bolo ucho stvorené. „Urob sa pre mňa, Simonka." Zašepkal som do jej horúceho, vlhkého, červeného uška. V tom momente si dala ruku do nohavičiek, ktoré mala na sebe.

Už aj tak boli celé mokré od toho, aká bola vzrušená. Čas som nevnímal, ale nebolo to dlhšie, ako jedna minúta. Za tak krátky čas sa dokázala spraviť sama vlastnou rukou, zatiaľ čo som ja venoval jej ušku. Pozrela sa na mňa, zhlboka dýchajúc. Dala si hlavu na moje rameno, objala ma a pomalička sa pozviechala.

Chvíľu sme len stáli – v tichu, ktoré bolo nabité všetkým, čo sa nedá pomenovať.

Keď sa na mňa po chvíli pozrela, mala v očiach pokoj.
„Ďakujem,“ povedala ticho.
„Za čo?“
„Že si ma videl.“

Vyšli sme z kabínky ako dvaja ľudia, ktorí sa dotkli niečoho, čo by možno nemali – no presne to im dalo pocit, že ešte stále dokážu cítiť.