(Súťažná) Iskriaca fanynka

Ozvala sa mi vášnivá čitateľka mojich poviedok. Ako slušne vychovaný muž som jej odpísal a dali sme sa do virtuálneho rozhovoru. Ani raz sme neskĺzli do intímnejších tém, nanajvýš pri rozoberaní niektorých poviedok, aj to veľmi letmo. Komunikácia nám neviazla a udržiavala si veľmi solídnu úroveň. Ani neviem, ako som súhlasil s jej návrhom. Zahŕňal kávu. U mňa doma. Nič viac, nič menej. Bolo to po prvý raz, čo som na takéto stretnutie kývol, a to sme o sebe nevedeli takmer nič. Mňa poznala iba z profilovky a ja ju vôbec. Išlo len o kávu, nič viac, takže nejaké sympatie nehrali rolu.

Nebola najkrajšou ženou v meste, ani postavu jej ostatné ženy nemali dôvod závidieť, ale od prvého okamihu som mal z nášho stretnutia dobrý pocit.
„Akú kávu ti spravím?“ opýtal som sa jej pár minút po tom, čo sa usadila na mojom gauči.
„Keď mne by sa hodilo viac víno. Na kávu je už neskoro.“
Zachoval som prirodzenú tvár, ale ten signál, že tu možno nie je len kvôli rozhovoru, sa nedal prehliadnuť. Teraz vyslovene cítim, ako sa na predošlom súvetí uchechtávate, že čo za naivného muža to som. Jasné, mal som to tušiť a aj tušil, ale bol som pripravený to nechať na úrovni kamarátskeho rozhovoru bez akýchkoľvek benefitov.

„Dohodli sme sa na káve, ale sú štyri hodiny, rozumiem tvojim argumentom.“ zareagoval som pomerne chladne. Chvíľu som zostal ticho a potom prehovoril: „Biele alebo červené?“
„Biele.“
„No tak to máme trochu problém.“
„Aký?“
„Vychladené mám tu len nejaké, čo mi zostalo z varenia…“
„Nevadí, to bude úplne stačiť.“
Skvelo som to ukočíroval, alebo možno v správny čas zaradila spiatočku.


„Vidím, že máš iba jeden pohár, ty si nedáš?“ zareagovala pozorne a zruinovala tak moju záverečnú snahu udržať to v príjemnej rovine nezáväzného rozhovoru.
„No vieš, neviem, či je ho tam dosť pre oboch.“
„Neprišla som sa k tebe opiť a ty ma dúfam nechceš otráviť.“
Touto vetou si ma získala. Mlčky som rozlial zvyšky vína rovným dielom. Každému vyšlo o čosi viac ako deci. Celkom zúfalé, pomyslel som si.

„Tak na zdravie.“ zahľadel som sa jej do očí a snažil sa pochopiť, čo presne sa tu deje.
„To víno je výborné, to dávaš do jedla?“
„Jasné, pri víne do jedla sa nesmie šetriť. Ani množstvom, ani kvalitou. Zákon talianskej kuchyne.“
„Fakt? Tak toto si určite zapamätám.“
„Zapamätaj.“ zareagoval som predvídateľne a zrazu nastalo ticho. Akoby sme obaja prehodnocovali, čo od tohto stretnutia očakávame.

„Fakt som prvá fanúšička tvojich poviedok, s ktorou si sa stretol?“
„Hej.“ odpovedal som okamžite a s istotou.
“Naozaj?”
„Naozaj, však som ti to písal.“
„Vy muži viete dobre oblbovať.“
„My máme reči, vy telo.“
Zamyslela sa nad mojím konštatovaním a podvedome súhlasne pokývala hlavou.
„A prečo práve ja?“
„Ja vlastne neviem, niektoré veci sa nedajú vysvetliť.“
„Rozumiem. A vieš prečo som ti navrhla stretnutie ja?“
„Isto mi to prezradíš.“
„Vlastne ani nie, asi ma skôr vyhodíš z tvojho bytu, ako sa to dozvieš.“
Netušil som, ako zareagovať. Nemal som v tom úplne jasno.
„Tak to, aby si mi to prezradila, čo najskôr.“
„Nie, povedz mi o tvojej najlepšej poviedke.“
„Čo by si chcela počuť?“
Zvyšok rozhovoru je dôverný, vytiahla zo mňa mnohé detaily. Napätá atmosféra sa opäť uvoľnila a sedeli sme na sucho už vyše hodiny.


„Dám chladiť víno.“ prerušil som náš rozhovor.
„Tak predsalen ma chceš opiť?“
„No nie, ale potrebujem z teba dostať ten dôvod.“
„Aký dôvod?“
„Prečo si mi navrhla stretnutie.“
„Jááááj, ten.“
Zostal som stáť a čakal, čo rozpovie.
„Ako teraz?“
„Napríklad.“
Trochu sa začervenala, kým niečo vypustila z úst.
„Vieš…“ začala nesmelo.
„Chcela by som, aby si nejakú poviedku napísal pre mňa.“
„To nie je problém, ale prečo sa tak červenáš?“
„Keď ja chcem, aby bola len pre mňa.“
„Tak ju napíšem len a len pre teba.“
„Teraz?“
„No tak to asi nepôjde, napísať akúkoľvek poviedku nie je také ľahké a…“
„Nemusíš ju písať.“ jej hlas znel stále viac nežnejšie a zvodnejšie.
Prezeral som si ju a tváril sa prekvapene.
„Čo keby si mi ju prerozprával?“ nenápadne sa pohladila po výstrihu a moje oči na chvíľu zavadili o jej prsia.
„Ty budeš režisér a ja plátno.“
„Tak takúto ponuku som ešte nedostal.“
„No len či ju prijmeš.“
„Musím sa zamyslieť…“ v hlave som mal zrazu úplne jasno, pravdepodobne ma úplne ovládli hormóny.
„…čo na to plátno namaľujem.“ dodal som po chvíli.
Ocenila to prirodzeným úsmevom.


Zvláštna žiadosť. I napriek tejto skutočnosti som sa jej zhostil v maximálnej miere. Nesmiem si predsa pokaziť reputáciu u najvernejšej fanúšíčky.
„Sledovala ma so zatajeným dychom, priam na mne lipla…“ prehovoril som hlasom rozprávača. Znelo to veľmi povýšenecky. Čakal som, že ma zarazí. Nestalo sa tak. Ona prakticky kopírovala moje slová.
„Zvodne sa pohladila po výstrihu, vedomá si svojich silných zbraní. Čo to víno? Povedala.“ a ona zopakovala priamu reč po mne.
„Ešte sa chladí.“ odpovedal som a v momente dodal: „Je mi veľmi horúco, potrebujem schladiť, ach. Povedala a opäť vzdychla.“ a ona to po mne poslušne zopakovala.
„Začala znenazdania vzdychať ach ach ach.“ skúsil som si ju otestovať, či tu naozaj túži tvoriť niečo zaujímavejšie alebo len plytko uspokojiť svoje túžby.
„Teraz ma dúfam iba skúšaš, však?“ ostro sa ohradila.
„Presne tak. Odhalila si ma.“
„Nechceš v tom pokračovať?“
„Ale áno, chcem. Ale chcem, aby to malo úroveň a ako vidím, tak aj ty.“
„Mmmhm.“ prikývla so slastným úsmevom na perách.

„Neprišla si sem užiť, ale spoznať tvorcu jej najhorúcejších myšlienok. Každý pohľad do jeho očí ich však prebúdzal. Myšlienky rástli a úplne ovládli jej vedomie. Dívala sa mu do očí, videla však tie najtajnejšie túžby v čírej nahote. Dych sa jej zrýchľoval.“
Vyžíval som sa v tom. A to som ešte ani nezačal. Asi by som ju dokázal uspokojiť len mojími slovami, ale som v prvom rade len človek a v druhom rade chlap.
„Podišiel do jej tesnej blízkosti a pošepol jej priamo do ucha: Obnaž sa, šaty už nebudeš potrebovať. Ihneď uvoľnila ramienka šiat a stiahla ich zo seba dole. Pekne pomaly a zvodne, ako keď sa rodí krásny motýľ a zbavuje sa tela svojej predchádzajúcej existencie.“
Spokojne sa na mňa zadívala. Tá metafora vznikla úplne spontánne, ale dokonale prelomila ľady. Dodala jej sebadôveru a tá vždy pridá na kráse.
„Jej spodné prádlo vravelo opak. Perfektne zvolené pre jej postavu. Spolu tvorili dokonalý pár. Skutočne si sem prišla iba po rozhovor? Spýtal sa.“
„Nie, obaja sme vedeli, ako to skončí.“ povedali sme takmer simultánne.

Usmial som sa na ňu a nedokázal ďalej pokračovať. Chcel som vymyslieť, čosi zaujímavé. Niečo, čo sa pokúšam pridať do každého z mojich príbehov. Nič mi na um neprišlo. Úprimnosť bola vždy moja silná zbraň.
„Chcem, aby si si tento príbeh navždy zapamätala, ale neviem prísť na niečo, čo tento príbeh urobí zaujímavým.“ priznal som sa.
„Pozri do mojej kabelky, sú tam nejaké veci, čo by to mohli zamotať.“
„Fajn, mimochodem naozaj ti to veľmi pristane. To vravím mimo príbeh.“ nechcel som ju nechať vychladnúť.

Prehrabával som sa jej kabelkou plnou zaujímavých vecí. Očividne vedela, ako to skončí. Upútal ma však jeden predmet. Vyzeral veľmi žensky, hoci jeho účel bol úplne iný. Dnes už vyrobia hocičo, hlavne aby to dobre vyzeralo.
„Mám, čo som hľadal.“
______________________
Ak sa vám prvá časť poviedky páčila a chcete pokračovanie, dajte lajk alebo napíšte komentár. Keďže sa jedná o súťažnú poviedku, tak každý lajk sa počíta. Rád ale zodpoviem aj vaše otázky v komentároch. Budem sa na vás tešiť pri čítaní pokračovania.