Pracovný večer

Večer dýchal pokojom, no vnútri mňa sa ozývalo nepokojné chvenie. Sedela som v obývačke, obklopená tichom nášho bytu, a čakala na zvuk kľúčov v zámke. Vedela som, že dnes neprídeš sám. Spomínal si, že musíš s kolegom doriešiť detaily projektu, ktoré nepočkajú.

Keď sa dvere konečne otvorili, do miestnosti vtrhol chladný vzduch z chodby a s ním aj mužná energia vás oboch. Tvoj známy, on,mal v očiach niečo dravé, čo sa okamžite stretlo s mojou zvedavosťou.

„Ešte potrebujeme pol hodinku, miláčik,“ povedal si a letmo si ma pobozkal na líce. „Pridáš sa k nám?“

Sadla som si na kraj stola, kde ste mali rozložené papiere a notebooky. Cítila som, ako sa atmosféra v miestnosti zmenila. Pracovné témy boli len zásterkou. Moje krátke hodvábne šaty nenechávali veľa priestoru pre fantáziu a ja som v tvojich očiach videla, že presne vieš, na čo myslím. Vieš o tých skrytých túžbach, ktoré v sebe nosím – o tej predstave, že sa niekedy hranice medzi dvoma ľuďmi rozplynú.
Kolega si uvoľnil kravatu a jeho pohľad mi skĺzol k nohám. Nebol to nenápadný pohľad; bol to obdiv, ktorý si si ty, môj drahý, vychutnával. Pýtal si sa ma pohľadom, či súhlasím s hrou, ktorú sme práve rozohrali.

„Ostane na večer?“ spýtal si sa ma zrazu, hlasom o niečo hlbším než zvyčajne.
Pozrela som sa priamo na neho, potom na teba a s tajomným úsmevom som odpovedala: „Prečo nie? Večer je predsa ešte mladý.“

Pracovné debaty utíchli. Kolega sedel na pohovke hneď vedľa mňa, tak blízko, že som cítila teplo jeho tela. Ty si vstal, aby si dolial víno, no keď si sa vrátil, nešiel si na svoje pôvodné miesto. Sadol si si z mojej druhej strany.

Cítila som sa ako v zovretí dvoch magnetických polí.
„Si dnes nejaká zamĺknutá,“ zašepkal si a tvoja ruka našla cestu k môjmu kolenu. Tvoje prsty sa pomaly, takmer nebadane, začali kĺzať nahor po látke mojich šiat. On, sledoval každý pohyb tvojej ruky. Videla som, ako sa mu zrýchlil dych.

„Možno len čaká, kedy skončíme s tými rečami o práci,“ ozval sa, jeho hlas bol zachrípnutý.

Tvoja ruka sa zastavila vysoko na mojom stehne a tvoj palec začal krúžiť po citlivej pokožke. Naklonil si sa k môjmu uchu a tvoj dych ma pošteklil na krku.

„Mám pocit, že dnes večer vyriešime oveľa dôležitejšie veci, než je tento projekt,“ povedal si a tvoj pohľad sa stretol s jeho. V tej chvíli som vedela, že moje skryté túžby už nie sú len v mojej hlave. Boli tu, v tejto miestnosti, pripravené stať sa skutočnosťou.