Pojazdná práčovňa

Sťahovanie do nového domu prebehlo lepšie, než sme čakali. Nábytok bol už na svojich miestach, deti sa hrali u susedov – u mladého páru, čo mal tiež dvoch chlapcov v podobnom veku. Dom stál na konci ulice, pri poli, kde sa v lete suší obilie a na jeseň cíti dym z ohnísk.

Konečne vlastné miesto. Dlhé roky sme bývali v prenájme v Trnave, no teraz sme si splnili sen – štvorizbová novostavba s terasou a garážou.

Lucia práve hovorila s nejakým chlapíkom, čo prišiel dodávkou s logom „Práčovňa LUX – čistota až domov“. Bol vysoký, opálený, ruky mal od pracieho prášku, ale oči tmavé, lesklé. Smial sa, ona sa smiala tiež – rukou sa oprela o jeho predlaktie, ako to robí, keď sa cíti uvoľnene.

Za domom ešte dokončovali robotu traja sťahováci. Starší z nich, Roman, fajčil opretý o dodávku. Keď som išiel za roh, počul som, ako sa rozprávajú.

„Ty kokso, tá pani je kus, čo?“ hovorí Roman.
„Ako z reklamy na mlieko,“ dodal mladší, Paťo.
„Všimni si tie nohy, tie šortky – a ten zadok…“

Zostal som stáť. Na sekundu som zvažoval, že im niečo poviem, no ostal som ticho.
„Tá by stála za hriech,“ pokračoval Roman. „Tipujem, že jej manžel má taký ten typický sobotný sex – raz do týždňa, svetlo zhasnuté, ticho, aby deti nepočuli.“
„A ona ani netuší, ako vyzerá, keď sa nakloní a má to tričko s výstrihom,“ smial sa Paťo.

Srdce sa mi rozbúchalo. Bol vo mne hnev aj zvláštne vzrušenie. Prečo ma to tak bralo? Po toľkých rokoch manželstva som ju bral ako samozrejmosť – a teraz som ju zrazu videl ich očami.

Lucia sa zatiaľ rozprávala s tým z práčovne. On sa nakláňal k nej, ona sa smiala. Keď sa otočila späť k domu, jej boky sa jemne hýbali v rytme jej krokov, nohy opálené, tričko priliehavé. Uvedomil som si, že je naozaj krásna. Žena, ktorá si po dvoch deťoch stále udržiava telo, ale o svojej príťažlivosti akoby nevedela.

Vošiel som za ňou do kuchyne.
„Tak čo, vybavené?“ spýtal som sa.
„Hej, bol milý, vraj tu bude chodiť raz týždenne po prádlo,“ odpovedala a naklonila sa nad drez.
Vtedy som k nej pristúpil a položil jej ruky na boky. Cítil som teplo jej tela cez tenkú látku.
„Ty vieš, že si stále nádherná?“ zašepkal som jej do ucha.
Zasmiala sa. „Zasa ťa chytila sťahovacia eufória?“

„Nie,“ povedal som. „Len som počul, ako o tebe hovorili tí chlapi vonku.“
Otočila sa ku mne, prekvapená.
„Čo hovorili?“
„Že máš najkrajší zadok, aký tento rok videli.“

Zasmiala sa – najprv nesmelo, potom ticho. „To si si vymyslel.“
„Nie. A jeden z nich povedal, že keby si sa naklonila, tak sa neovládne.“

Na chvíľu bolo ticho. Potom sa na mňa pozrela – ten pohľad som poznal.
„A teba to vzrušilo, však?“ povedala potichu.
Neodpovedal som. Iba som ju pritlačil k linke, až sa oprela o ňu chrbtom.
„Poď,“ zašepkala. „Poď so mnou hore, kým sa deti nevrátia.“

Jej ruka ma viedla po schodoch, do našej spálne, kde cez otvorené okno voňal letný vzduch a bolo počuť kosačku od susedov.

Na posteli sa ku mne pritúlila, rozopla si gombíky na košeli. Pokožku mala teplú, jemnú.
„Povedz mi, čo ešte hovorili,“ zašepkala.
„Že by ťa chceli o stenu… že by ťa chceli cítiť…“
Lucia sa zachvela. „A ty?“
„Ja by som chcel vidieť, ako sa na teba dívajú, keď sa usmievaš. Ako sa nevedia ovládnuť.“

Chvíľu sme sa bozkávali, najprv pomaly, potom s hladom, ktorý som necítil celé roky. Jej telo sa prehýbalo, dych sa zrýchľoval.
„Povedz ešte,“ šepkala. „Čo ešte?“
„Že keby si bola ich, už by si nikdy nezabudla, čo znamená byť chcená.“

Lucia sa prudko nadýchla, jej ruky ma pritiahli bližšie. Keď sa naše telá spojili, všetko ostatné prestalo existovať – len jej dych, jej stehná, jej vôňa, tá zmes pracieho prášku a letného potu.

Večer sedela v kuchyni, popíjala víno a listovala v katalógu.
„Zajtra by som mohla zaniesť prádlo do tej práčovne,“ povedala.
„Nemusíš, on príde poň,“ odpovedal som.
„Viem,“ usmiala sa, ale oči mala niekde inde.

V tej chvíli som si nebol istý, či sa mi to všetko len zdalo – alebo sa niečo naozaj zmenilo.

O tri dni som prišiel z práce skôr. Pred domom stála biela dodávka s nápisom „Práčovňa LUX“.
Zastavil som, otvoril bránu. Dvere na dome boli pootvorené.
Vošiel som dnu – v predsieni som počul smiech.
Z kuchyne vyšiel on, ten tmavý, s úsmevom a košíkom v ruke.
„Dobrý deň,“ povedal pokojne. „Len som niesol pani Lucii čisté prádlo.“

V očiach mal niečo, čo ma pichlo priamo do žalúdka – pokoj a istotu.
„Ďakujem,“ povedal som.
Lucia sa zjavila za ním, rozhorúčená, s vlhkými vlasmi, akoby práve vyšla zo sprchy.
„Ahoj, drahý. Práve odišiel…“

„Videl som,“ povedal som.

V tú noc som ju miloval inak. Inštinktívne, ticho, dlho. Akoby medzi nami niekto stál – neviditeľný, ale skutočný. A hoci som ju mal v náručí, cítil som, že niečo z nej patrí niekomu inému. Ale ten pocit – ten zvláštny, surový pocit žiadostivosti a žiarlivosti – ma dráždil. A možno práve vtedy sme sa po rokoch znovu začali skutočne dotýkať.