3.Telo mojej manželky ako splátka

„Lucia,“ povedala Eva, keď ju poslala do backstage, „budeš pripravená. Hneď, ako ťa zavoláme, ideš hore.“

Zuzana prikývla a cítila, ako jej srdce bije o trochu rýchlejšie. Lucia. To bolo meno, ktoré si vybrala — umelecké, jednoduché, ľahko zapamätateľné. Ako nová identita, ktorú mala nosiť dnes večer. V backstage už čakalo ďalších päť dievčat. Jedny sa upravovali, druhé mlčky civeli do zrkadla — a tie, ktoré ešte vládali cítiť emócie, ich topili v displejoch mobilov.

Zuzana sa posadila medzi ne a snažila sa ovládnuť trasúce sa ruky. V hlave jej vírili myšlienky: Dýchaj. Nikto tu nie je, aby ťa zhodnotil. Len rob to, čo máš robiť.

Medzitým Eva privítala hostí, ktorí sa práve objavili uprostred baru. Otec a syn — otec okolo štyridsiatky, menšej postavy s bruškom a plešinou, syn malý, chudý, blond s okuliarmi. „Eva ich usadila na gauč rovno pred pódium a ponúkla niečo na pitie.“

Pomaly sa rozsvietilo svetlo na pódiu a hudba The Weeknd – Earned It začala hrať.

Až potom dievčatá vyšli na pódium. Zuzana a tri ďalšie dievčatá sa postavili vedľa seba, zatiaľ čo zvyšné dve zostali na gauči, pripravené na interakciu s klientmi.

Dievčatá sa pomaly rozbehli do rytmu hudby a začali pomaly tancovať. Zuzana cítila zvláštny záchvev. Tanec mala vždy rada — vždy jej dával pocit slobody a kontroly nad vlastným telom. Aj teraz, napriek trému, sa jej pohyby ladili s hudbou. Každý krok bol jemný, zmyselný, zároveň precízny.

Srdce jej búšilo. Brucho sa jej zvieralo. Tréma sa miešala s očakávaním. Snažila sa nepozerať priamo na otca a syna, no oči sa jej neustále vracali k nim. Snažila sa ovládať každý pohyb, no telo sa jej automaticky odvíjalo do rytmu, ktorý jej hudba diktovala.

V duchu si opakovala meno, ktoré si vybrala — Lucia. To bol jej štít. To bol jej kód: Lucia zvládne všetko.

Hudba naplnila miestnosť, svetlá sa jemne odrážali od lesklej podlahy. Tréma ostávala, ale pod ňou sa prebúdzal adrenalín. Neistota sa miešala s rozhodnosťou a Zuzana vedela, že jej telo sa pripravilo na profesionálny výkon — kontrolovaný, presný a neodolateľný. Otec si po chvíľke vybral a ukázal na dievča – mladú vysokoškoláčku s postavou ako modelka. Zuzana sa snažila sústrediť na tanec, pomaly sa pohybovala spolu s ostatnými dievčatami na pódiu. Každý pohyb bol ladný, každý otočný krok vyžaroval sebaistotu. Srdce sa jej triaslo trémou a zároveň zvláštnym strachom. Nechcela, aby si ju ten chlapec vybral. Nedokázala si predstaviť, že by mala robiť to, čo sa od nej očakávalo, s niekým, kto bol síce plnoletý, ale pôsobil ešte stále ako chlapec. Myšlienka ju desila, no sústredila sa na tanec, aby jej tvár zostala pokojná, aby sa pohyby zdali prirodzené. Otec chlapca sedel pohodlne na gauči, sledoval dievčatá a ticho radil synovi. Ukazoval na jedno z mladších dievčat, naznačoval, ktorú by mal vybrať. Syn však stále váhal, oči mu blúdili od jednej k druhej. A potom, po chvíli, jeho pohľad nečakane spočinul na Zuzane. Celý sa začervenal. Zuzana cítila, ako sa jej žalúdok zovrel. Snažila sa udržať úsmev a pokračovať v tanci, no každý jej pohyb bol teraz pre ňu výzvou. Dúfala, že si ju nevyberie, že prejde ďalšou voľbou, že sa jej vyhne. Ale chlapec pomaly zdvihol ruku a ukázal na ňu. Jeho tvár plná rozpakov a červenania ju úplne ochromila.Zuzana sa snažila udržať rovnováhu, sústrediť sa na rytmus hudby a pohyby ostatných dievčat, no vnútri sa cítila bezmocná.

Otec chlapca nepatrne pokýval hlavou, akoby potvrdzoval jeho výber, a Zuzana vedela, že teraz už nebude cesty späť. Jej telo a myseľ sa pripravovali na to, čo bude nasledovať, no vnútorný strach, neistota a tréma boli silnejšie než všetko, čo kedy cítila pri tanci. Hudba doznela a Eva dala dievčatám krátke znamenie. Pohyby sa spomalili, úsmevy zostali nalepené na tvárach, akoby tam patrili odjakživa. Zuzana zišla z pódia posledná. Každý krok cítila v lýtkach, v chrbte, v hlave. Chlapec sedel nehybne. Keď sa k nemu priblížila, okamžite sklopil zrak. Tvár mu sčervenela ešte viac, akoby ho prichytili pri niečom zakázanom. Otec sa naopak uvoľnene oprel dozadu, premeral si ju a krátko prikývol — spokojný, vecný, bez rozpakov. Zuzana sa jemne usmiala. Profesionálne. Tak, ako jej to vysvetlil Žralok pred pár minútami. „Ahojte,“ povedala pokojne. Hlas sa jej ani nezachvel, čo ju samotnú prekvapilo.

Chlapec sa nadýchol, akoby chcel niečo povedať, no zo seba dostal len tiché: „A-ahoj.“

Zuzana cítila zvláštny tlak v hrudi. Nebol v ňom žiadny chtíč, len surová realita. Toto nebol klient, ktorý presne vie, čo chce. Bol to chlapec, ktorý sa snažil tváriť dospelo rýchlejšie, než stihol dozrieť. Otec sa po krátkej chvíli postavil a s prirodzenou samozrejmosťou kývol smerom k baru. „Dáme si drink,“ povedal, akoby šlo o bežné spoločenské stretnutie. „Aspoň sa trochu uvoľníme.“

Zuzana cítila, že niečo potrebuje. Nie odvahu — skôr tlmič. „Gin s tonikom,“ povedala potichu. Beefeater. Silný, čistý, bez zbytočných slov. Druhé dievča si objednalo Aperol Spritz, ľahký, oranžový, takmer bez váhy.

Otec si vypýtal pohár bieleho vína. Syn chvíľu váhal, potom si objednal Red Bull s vodkou. Objednávky zazneli rýchlo, automaticky, ako súčasť rutiny.

Pri bare sa prešlo k veci. Cenník ležal medzi nimi, otvorený, čitateľný, bez emócií. Otec ho prešiel pohľadom, položil niekoľko stručných otázok a bez váhania rozhodol.

„Viete, prišiel som sem so synom osláviť jeho osemnástku,“ povedal s humorom, hoci tón bol skôr ironický než veselý. „Už mám dosť tých detských osláv s tortou a balónmi. Teraz sa konečne uvidí, že z neho bude chlap.“

Syn sa nervózne pozeral po dievčatách a začervenal sa. Otec len pokrčil plecami, ako keby povedal: „Tak dobre, toto je tvoja ‘skutočná’ oslava.“

„Základ. Pol hodiny,“ povedal. „Pre oboch.“

Vytiahol peňaženku, zaplatil všetko naraz — presne, bez komentára. Žiadne dohady. Žiadne zľavy. Len obchod.

Potom sa páry ticho rozišli. Každý iným smerom, k iným dverám.

A bar za nimi opäť stíchol, akoby sa tam nič dôležité práve neodohralo. Zuzana kráčala chodbou pomaly. Podpätky zneli hlasnejšie, než by chceli, a ich ozvena sa k nej vracala oneskorene, cudzia. Nezastavila sa. Gin s tonikom jej jemne hrial žalúdok — len natoľko, aby sa dalo dýchať. Držala chrbát rovno. Vedľa nej kráčal chlapec. Príliš ticho

Cítila jeho nervozitu, ako keby bola hmatateľná — napätie, ktoré sa jej obtieralo o kožu bez jediného dotyku. Nevedel, kam s očami. Ona vedela presne kam s tými svojimi: dopredu. Len čas, pripomenula si. Len izba. Len pravidlá.

Myslela na Evu. Na Žraloka. Na cenník v plastovom obale. Na to, že toto nie je o nej. Že to tak musí brať. Keď sa začne pýtať prečo práve ja, prehrala ešte predtým, než otvorí dvere.

Zastavili pri jednej z izieb. Presne takej istej, ako všetky ostatné.

Zuzana položila ruku na kľučku. Chladná. Hladká. Skutočná. Na krátky okamih si dovolila zavrieť oči.

Nie zo strachu. Ale preto, aby si zapamätala, kým ešte je — tesne predtým, než prejde hranicu, ktorú už dnes prekročila raz… a teraz ju mala prekročiť znova.

Otvorila dvere.

A chodba za ňou zostala ticho stáť. Vošli do izby a na chvíľu sa zastavili oproti sebe, vedľa postele. Medzi nimi zostal prázdny priestor, ktorý nikto z nich nevedel prekročiť ako prvý.

„Choď si najprv dať sprchu,“ povedala Zuzana pokojne, vecne. „Ja sa zatiaľ pripravím.“

Chlapec prikývol rýchlejšie, než bolo treba, a zmizol za zástenou. Sprcha sa rozhučala takmer okamžite, akoby útek potreboval zvukové krytie.

Zuzana zostala sama. Sadla si na okraj postele a otvorila zásuvku nočného stolíka. Vytiahla prezervatív a položila ho vedľa seba. Potom sa pozrela na dva malé balenia lubrikantu. Na jednom bol jasný nápis: ANAL. Bez zaváhania ho odsunula nabok a vzala ten druhý. Jednoduchý. Neutrálnejší. Menej otázok.

Zo sprchy sa stále ozývala voda. Príliš dlho. Minúty sa naťahovali. Nešlo o hygienu.

„Môžeš už vyjsť,“ povedala potichu k dverám. „Je to v poriadku.“

Voda konečne stíchla

Chlapec vyšiel zo sprchy s uterákom pevne uviazaným okolo pása. Hlavu mal mierne sklonenú, plecia stiahnuté, ako keby sa snažil zabrať čo najmenej miesta. Tvár mu horela a oči sa mu vyhýbali jej pohľadu.

Zuzana ho sledovala bez súdenia. Videla v ňom rozpaky, strach aj snahu pôsobiť dospelo — a pritom vedela, že je tu prvýkrát. Možno prvýkrát vôbec.

„Je to v poriadku,“ zopakovala ticho, viac pre neho než pre seba.

A izba, rovnako neutrálna ako predtým, si ich oboch trpezlivo zapamätávala — každý pohyb, každé zaváhanie, každé ticho medzi slovami. Zuzana mu tichým gestom naznačila, aby si ľahol na posteľ. Keď sa chlapec vystrel na chrbát, pomaly si stiahla podprsenku a odhalila mu svoje plné prsia.

„Môžeš sa ich dotknúť,“ zašepkala. Chlapec natiahol ruku a spočiatku len nesmelo, bruškami palcov, prešiel po jej pokožke. Potom ich jemne pohladil a s tichým výdychom stlačil. Zuzana mu pomaly stiahla uterák a odhalila jeho stoporenú pýchu. Pevne ho zovrela v dlani a rytmickými pohybmi ruky hore a dole začala stupňovať jeho vzrušenie. Chlapcovi sa z hrdla vydral hlboký vzdych a jeho dych sa zrýchlil Práve keď sa natiahla po prezervatív, chlapec to už neudržal. Vyvrcholil jej priamo pod rukou a prúd semena ho neúrekom zalial.

Zuzana na moment znehybnela s prezervatívom v ruke, prekvapene hľadiac na to, čo sa práve stalo. Potom však zdvihla zrak k chlapcovi, ktorý tam ležal v rozpakoch, s tvárou červenou od vzrušenia aj hanby. „Páni,“ vydýchla s jemným úsmevom a palcom mu zotrela kvapku z brucha. „Zdá sa, že si na mňa dlho čakal.“ Chlapec sa pokúsil niečo povedať, ospravedlniť sa, ale ona mu priložila prst na pery. „Nič nevysvetľuj. Je to ten najlepší kompliment, aký si mi mohol dať,“ zašepkala mu do ucha Keď chlapec odišiel z izby, Zuzana zostala ešte chvíľu stáť pri posteli, akoby si potrebovala potvrdiť, že je naozaj sama. Potom sa pohla automaticky, presne tak, ako ju učili.

Vymenila plachtu, uterák zložila do koša, rýchlo skontrolovala podlahu aj nočný stolík. Všetko malo byť čisté, neutrálne, pripravené pre ďalší príbeh.

V kúpeľni si opláchla tvár, uhladila si vlasy a znovu si natiahla podprsenku. Pohľad do zrkadla bol krátky, profesionálny. Žiadne otázky. Žiadne hodnotenia.

Keď vyšla z izby, zavrela za sebou dvere ticho a presne. Cítila zvláštny, pokojný pocit — nie radosť, skôr uspokojenie z toho, že všetko prebehlo tak, ako malo. Práca bola hotová.

Chodbou prešla späť do backstage. Svetlá tam boli ostrejšie, hlasy tlmenejšie a realita o niečo jednoduchšia.

Zuzana sa zaradila späť medzi ostatných. Ako keby tam patrila odjakživa. O chvíľu ich Eva zavolala späť na pódium.

Tentoraz si vyberali dvaja muži, obaja okolo tridsaťpäťky. V rukách mali poháre s whisky a už od dverí bolo počuť ich hlasy — sebavedomé, hlasné, akoby boli doma.

Hudba sa rozbehla a dievčatá sa zoradili.

„Pozri tú mladú,“ zasmial sa jeden a kývol pohárom. „Mne sa zas páči tá milfka,“ dodal druhý. „S tými prsiami.“ „Túto som tu ešte nevidel,“ povedal prvý a oči mu zastali na Zuzane.

Zuzana cítila, ako jej stiahlo žalúdok.

„Môžeme poprosiť, aby si slečna v strede dala dole podprsenku?“ zaznelo to ako objednávka. Pokojne. Samozrejme.

Ukázal priamo na ňu.

Na okamih mala pocit, že sa jej zatočil celý priestor. Koleno sa jej jemne zachvelo, dych sa skrátil. Hanba jej vystrelila až do tváre, horúca a neodbytná. Vedela, že sa pozerajú. Vedela, že čakajú.

A tak poslúchla.

Pohyby mala pomalé, mechanické. Keď si podprsenku stiahla, miestnosť sa ozvala pískaním a krátkym smiechom.

„No vidíš,“ povedal jeden spokojne. „Tak teraz všetky,“ dodal druhý. „Nech to má štýl.“

Zuzana si potichu vydýchla. Aspoň v tom nebola sama.

Hudba doznela. Muži zatlieskali, krátko, hodnotiaco, ako po predstavení.

Jeden z nich si vybral Zuzanu. Druhý ukázal na iné dievča.

Zišli z pódia a pristúpili k nim, akoby sa už poznali. Objednali drinky. Zuzana si dala ďalší gin s tonikom. Potrebovala, aby sa jej myšlienky trochu otupili.

Krátky rozhovor. Rýchla dohoda. Prémiová služba.

Peniaze zmenili majiteľa bez emócií, bez slov navyše.

Potom sa otočili a zamierili chodbou k izbám.

A hudba v bare hrala ďalej, akoby sa nič výnimočné nestalo. Chodba bola dlhšia, než si pamätala. Alebo sa jej to len zdalo.

Kráčala pred ním a počula vlastné podpätky, každý krok príliš hlasný, príliš presný. Ako keby ju odrátavali. Neobzerala sa. Vedela, že to nemá význam. Cesta bola aj tak len jedna.

Dýchaj, povedala si. Je to len ďalšia miestnosť. Len ďalších pár minút.

Cítila, ako sa v nej mieša hanba s čímsi oveľa horším — s nutkaním všetko zvládnuť bez zaváhania. Ako úloha. Ako práca. Ako niečo, čo sa jednoducho odrobí a skončí.

Nie som tu ja, opakovala si. Je tu len telo. Len čas.

Zastavili sa pri dverách. Kľučka bola chladná, obyčajná. Príliš obyčajná na to, čo znamenala.

Na okamih ju napadlo, že by sa mohla otočiť. Povedať, že nie. Že dnes nie. Že to nezvládne.

Ale vedela, že to by bol ten najhorší možný moment. Príliš neskoro na hrdinstvo. Príliš skoro na úľavu.

Dvere sa otvorili. Vošli dnu a muž si s prirodzenou samozrejmosťou hneď zložil sako, potom košeľu. Pohyboval sa uvoľnene, ako niekto, kto je zvyknutý mať veci pod kontrolou.

Zuzana zostala stáť pri posteli a na okamih nevedela, kam uprieť pohľad. Vyzeral dobre. Udržiavaný, sebavedomý, oblečený s vkusom. Presne ten typ muža, pri ktorom by človek nečakal, že skončí práve tu.

Napadlo jej, čo tu vlastne robia takíto muži. Takíto predsa nemajú núdzu o pozornosť. Ale myšlienku hneď odsunula. Nebola tu na to, aby sa pýtala prečo.

„Čo všetko je v tom prémiu?“

Zuzana odpovedala bez zaváhania, monotónne, akoby čítala zoznam na stene: „Základné služby. Polohy podľa dohody. Na záver — na telo.“

Muž sa na chvíľu odmlčal. „A… aj anál?“

„Nie.“ Krátka pauza. „To je zvlášť. Šesťdesiat.“

Chvíľu mlčal. Potom len pokrčil plecami. „Dobre.“

Vytiahol peniaze, položil ich tam, kam mali ísť. Presne. Bez zbytočných slov.

„Dám si sprchu,“ povedal a zamieril do kúpeľne.

Zuzana zostala sama. Nadýchla sa. Raz. Dvakrát. Znovu si v hlave zopakovala svoju vetu–štít a prepínala sa do režimu, ktorý už poznala.

Keď vyšiel späť, bol pripravený. A ona tiež Hodiny na stene bežali ďalej. Postavil sa vedľa nej a spýtal sa: „Tak ako začneme?“

„Ľahni si na chrbát,“ odvetila Zuzana a ukázala na posteľ. Keď sa klient vystrel na matrac, kľakla si k nemu. Uchopila jeho penis do dlane a rytmickými pohybmi ho začala dráždiť. Muž spokojne privrel oči. Keď cítila, že je úplne tvrdý, nasadila mu prezervatív. Všimla si, že veľkosťou sa takmer vyrovnal jej manželovi, čo v nej vyvolalo vlnu nečakaného vzrušenia. Vzápätí ho vzala do úst. Pohybovala hlavou hore a dole, zatiaľ čo voľnou rukou jemne zovrela jeho semenníky a citlivo sa s nimi pohrávala.

Po chvíli siahla po lubrikačnom géle. Potrela ním jeho úd aj svoje lono, vyhupla sa naňho a opatrne naviedla jeho hrot k otvoru pošvy. Pomaly, milimeter po milimetri, sa naňho nabodávala. Muž ju chytil za prsia, jemne ich stláčal, nadvihoval a prstami krúžil okolo bradaviek. Zuzana nad ním začala jazdiť. Pri každom pohybe sa jej klitoris trel o jeho ochlpenie, čo ju privádzalo do vytrženia. „Áááhh,“ vydrala sa z nej tichý vzdych.

Vtom sa klient zaprel do lakťov, pritiahol si ju k hrudníku a plynulým pohybom ju prevrátil pod seba. Teraz ležala na chrbte ona. Začal do nej vnikať – najprv pomaly, no postupne zvyšoval tempo. Zuzana hlasno vzdychala a pri každom príraze mu panvou inštinktívne vyrážala naproti. Keď cítila, že sa k nej blíži vrchol, muž sa náhle odtiahol a vytiahol ho z nej. Zuzana mala pocit, že sa od nenaplnenej túžby zblázni.

Celá roztrasená sa prevrátila na kolená a siahla po druhej tube, na ktorej stál nápis: Anál. Trasúcimi sa rukami mu stiahla použitý prezervatív a nahradila ho novým. Nešetrila lubrikantom – poriadne ním natrela jeho úd aj svoju análnu dierku, pričom gél naniesla aj hlbšie dovnútra.

Vystrčila k nemu pozadie a on opatrne naviedol svoj tvrdý úd k jej análnemu otvoru. Začal pomaly, milimeter po milimetri, vnikať do jej tesného vnútra. Keď už bol v dvoch tretinách, nasadil jemné tempo. Zuzana si v tej chvíli pritlačila prsty na klitoris a začala si ho dráždiť, pričom sa izbou ozývali jej hlasné vzdychy.

Akonáhle do nej vnikol úplne celý, zrýchlil. Penis sa teraz vďaka lubrikantu pohyboval hladko a rytmicky. Pri každom silnejšom príraze mu semenníky narážali na jej pošvový vchod, čo ju privádzalo do šialenstva. Bola taká vzrušená, že celá „tiekla“ – dlaň, ktorou si dráždila klitoris, mala úplne mokrú od vlastných štiav. Potom to na ňu prišlo. Intenzita orgazmu bola taká silná, až sa celá roztriasla. Z hrdla sa jej vydral hlasný výkrik a vzápätí sa, vyčerpaná a poddajná, rozplastila na posteli.

Muž sa na ňu vyvalil, prirazil ešte niekoľkokrát a potom ho vytiahol. Prevratil stále sa trasúcu Zuzanu na chrbát, stiahol si prezervatív a rýchlymi pohybmi ruky sa dovádzal k vrcholu. O chvíľu jej prsia pokryl prúdom horúceho, hustého semena. Spokojne sa prevalil na chrbát a chvíľu bez slova oddychoval. Potom však pozrel na hodinky a vstal. „Môj čas vypršal,“ konštatoval vecne a začal sa rýchlo obliekať.

Zuzana si sadla na posteľ, no telo mala stále v napätí z doznievajúceho orgasmu. Klient pristúpil k dverám, zastavil sa a urobil galantné gesto, akoby si z hlavy snímal neviditeľný klobúk. „Bolo mi cťou,“ povedal s miernym úklonom. „Nabudúce budeš vždy mojou prvou voľbou.“ S týmito slovami za sebou zavrel dvere.

Zuzana zostala sedieť na posteli ešte dobrých desať minút. V tichu izby, ktoré tam po mužovi zostalo, sa pokúšala upokojiť dych a dať si rozlietané myšlienky opäť dokopy.

Izba bola rovnaká. Hodiny ticho tikali. Len ona bola iná.

Najhoršie bolo, že sa jej to páčilo.

Tá myšlienka sa jej vynorila sama, nechcená, dotieravá. A hneď ju zaplavila hanba. Nie voči nemu. Voči sebe.

Nikdy si nemyslela, že by to dokázala cítiť takto. Tak intenzívne. Tak nekontrolovane. A už vôbec nie tu. Nie za týchto okolností. Nie s niekým cudzím.

Snažila sa to okamžite rozobrať, rozložiť na kúsky, zabiť rozumom. Bol to stres. Bol to strach. Bol to tlak. Telo si len našlo spôsob, ako vypnúť hlavu.

Lenže niekde hlboko vedela, že si klame.

Taký pocit ešte nezažila. Ani doma. Ani kedysi. A práve to ju desilo.

Čo to o nej hovorí? Čo to znamená pre ňu, pre Milana, pre všetko, čo si o sebe myslela?

Zatvorila oči a prinútila sa dýchať pomaly. Nie si tu preto, aby si to riešila, povedala si. Si tu preto, aby si prežila.

Peniaze. Byt. Deti. Čas. Len obdobie. Len fáza.

Keď vstala z postele, rozhodla sa, že túto myšlienku zamkne niekam hlboko. Nevyťahovať. Neanalyzovať. Nevracať sa k nej.

Aspoň nie teraz.

Teraz bolo treba upratať izbu, vymeniť plachtu, osprchovať sa, dať sa do poriadku. Vrátiť sa späť medzi ostatné dievčatá. Nasadiť výraz, ktorý nič neprezrádza.

A tváriť sa, že sa nič výnimočné nestalo. Do backstage sa vrátila až po chvíli. Najprv si sadla do oddychovej miestnosti a ostala tam sedieť, s rukami voľne položenými na stehnách, s pohľadom zapichnutým do podlahy. Nechala si pol hodiny. Presne toľko, koľko mala dovolené „neexistovať“.

Rozmýšľala, že to dnes ukončí. Že povie, že stačí. Že už viac nemusí.

Na hodinách bolo za desať minút osem.

Z baru sa už ozýval hluk. Vôňa teplého jedla sa plazila chodbou ako niečo živé. Catering rozkladali na dlhý stôl – biele obrusy, kovové misy, lesklé podnosy. Žralok s Rudom nosili jedlo, Eva ho urovnávala, všetko išlo rýchlo, presne, bez slov. Ako stroj, ktorý sa práve rozbieha.

Zuzana vykročila. Teraz.

„Videla som ťa tancovať,“ povedala Eva.

V hlase mala uznanie, ale v očiach už bežal pracovný režim. „Je to dobré. Fakt dobré.“

Krátko sa rozhliadla po miestnosti, akoby si v hlave presúvala figúrky na šachovnici.

Ty pôjdeš ku tyči ako prvá. Ostatné dievčatá sa rozptýlia k baru, zvyšok ostane backstage.“

Na chvíľu sa odmlčala, akoby nechala tie slová dosadnúť.

„Pri tyči sa budete striedať po po troch pesničkách. Ak si ťa niektorý klient vyhliadne, až po tanci. Prípadne nech to nahlási v bare.“

Jej hlas bol pokojný, ale pravidlá z neho tiekli ako zákon.

„Podprsenka dole za tridsať a viac. Spodný diel za štyridsať a viac. Bez platby sa nevyzliekaš.“

A potom, takmer nenápadne, hlas stíšila — ale znel o to vážnejšie: „Keď prídu klienti a začnú objednávať, daj si radšej nealko. Nech máš čistú hlavu a pevné nohy. Dnes to bude ešte dlhé.“

Zuzana zastala v polovici kroku. Slová, ktoré mala pripravené, jej zostali niekde medzi hrdlom a pľúcami.

Dnes to bude ešte dlhé.

A ona si v tej vete zrazu uvedomila, že dnešok sa práve ani nezačal. Zuzana pocítila, ako jej v hrdle vyschlo. Chcela protestovať, ale Eva už bola pri cateringu a Žralok jej venoval jeden krátky, povzbudivý pohľad, ktorý však v sebe niesol jasné očakávanie. Nebol to návrh. Bol to rozkaz.

O chvíľu bol bar už zaplnený mužmi, s pohármi, ktoré sa leskli ako malé sľuby. Žiadne rúška, žiadne odstupy — za týmito zatvorenými dverami pandémia oficiálne neexistovala. Existoval len dym, vôňa drahého alkoholu a pohľady, ktoré sa nehanbili priznať hlad.

Sála postupne stmavla. Rozhovory sa zlomili do šepotu. A potom — jediný ostrý kužeľ fialového svetla dopadol na pódium uprostred baru, kde sa do výšky týčila chladná nerezová tyč.

Z reproduktorov udrel známy, pulzujúci rytmus. The Weeknd – Blinding Lights.

Vzduch sa nadýchol spolu s prvým beatom. Zuzana vystúpila na pódium. Každý krok v tých šialene vysokých opätkoch jej pripadal, akoby kráčala po žiletkách. Pod svetlom reflektorov sa cítila nahá ešte skôr, než si čokoľvek vyzliekla. Desiatky očí sa na ňu upreli ako na korisť. Dýchaj, Lucia, prikázala si. Nie si to ty. Je to len postava.

Chytila sa tyče. Kov bol studený a tvrdý. Začala sa okolo nej vlniť, presne tak, ako ju to pred rokmi učila inštruktorka v tanečnom štúdiu — vtedy to bola len zábava, spôsob, ako sa udržať vo forme. Teraz to bol spôsob, ako prežiť. Hudba gradovala a muži začali pristupovať k pódiu.

Pár mužov zatlieskalo, niekto zahvízdal. Desiatky očí na ňu svietili ako hladné lampy, ale kto by sa čudoval, keď v bare platí každý pohľad peniazmi.

V polovici pesničky k pódiu pristúpil prvý dobrodinec. Bez jediného slova jej podal dve dvadsaťeurovky. Zuzana ich bleskovo zasunula za čipkovaný lem pančuchy a pokračovala v tanci, akoby to bola úplne prirodzená rutina – pretože, v skutočnosti, bola.

Keď skladba skončila, svetlá na okamih zhasli, potom vybuchli do sýtočervenej, dramatickejšie ako čokoľvek, čo sa udeje v jej živote mimo tohto baru.

Z reproduktorov udrel hypnotický beat „Roses“ od SAINt JHN – surový a priamy, presne ako táto groteskná pantomíma.

Zuzana vedela, čo príde a posunula sa bližšie k tyči, chrbát oprela o chladný kov a zaklonila hlavu – prsty neochotne prebehli po zapínaní podprsenky. V sále sa na okamih všetko zastavilo. Ticho, napätie… alebo len zlý vkus v kombinácii s príliš veľkým egom.

Cvak.

Ramienka sa uvoľnili. Tlak na hrudi povolil. Červená čipka letela smerom k baru. Zuzana zostala hore bez. Jej krásne, veľké prsia sa slobodne rozleteli. Pri každom pohybe, pri každom prudšom otočení okolo tyče, naskakovali a pohupovali sa v divokom rytme hudby. V miestnosti sa okamžite strhla búrka. Ozval sa hlasný hvizdod, dupot a nadšené pokriky mužov, ktorým sa pod vplyvom alkoholu a pohľadu na jej nahé telo rozviazali jazyky.

„Bravo!“ zakričal niekto z predných radov. „Si nádherná“ ozvalo sa z tmy baru. Zuzana tie slová vnímala len ako vzdialený šum. Sústredila sa na to, aby jej pohyby zostali ladné, aj keď jej srdce splašene narážalo do rebier. Na konci skladby k nej pristúpil ďalší „dobrodruh“ a s obdivným pohľadom jej vtisol do dlane zväzok bankoviek.

Len čo doznel posledný tón, svetlá v sále na moment zmodreli.

Začala hrať ďalšia skladba — hypnotická, pomalá a hriešna, presne taká, aké vládli klubom počas nekonečných mesiacov lockdownu. "Ride It" od Regarda.

Zuzana vedela, že toto je finále, ktoré od nej Eva očakávala. Lucia už nepoznala hanbu. V tej chvíli bola len nástrojom rytmu a túžby. Prsty jej pomaly skĺzli k bokom, kde nahmatala tenké červené šnúrky nohavičiek.

Pomalým, dráždivým pohybom, pri ktorom nespúšťala oči z publika, ich stiahla len tesne pod zadok, provokatívne ich nechala visieť na bokoch a na moment zastala, akoby sa hrala s ich trpezlivosťou.

Potom sa ladne otočila chrbtom k mužom, ktorí takmer prestali dýchať. Spojila nohy, zaklonila hlavu a s profesionálnym pokojom sa hlboko predklonila. Červená čipka skĺzla po jej stehnách až ku kotníkom. Zuzana z nich jedným ladným pohybom vystúpila, pričom jej nahý zadok pod svetlami reflektorov pôsobil ako umelecké dielo v tej najvulgárnejšej galérii mesta. V bare nastalo na sekundu hrobové ticho, ktoré vzápätí vystriedal ošiaľ. Stála tam pred nimi úplne nahá, odetá len do svetla reflektorov a čiernych pančúch. Bol to obraz absolútneho triumfu a zároveň úplnej straty súkromia. Keď hudba utíchla, Zuzana sa neuklonila. Rýchlo si prehodila čierny saténový župan, stiahla si ho v páse a bez toho, aby niekomu venovala pohľad, rýchlym krokom odišla do backstage.