Nina sa prebrala až vo chvíli, keď prešla cez dvere fakulty. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, kde vlastne je. V hlave jej dunelo ako po koncerte a v ústach mala chuť starého vína zmiešaného s Kofolou.
„Do čerta,“ zamrmlala a zaklonila hlavu. „Čo sme to včera pili?“
Chodba bola plná študentov – niektorí bežali na prednášku, iní sedeli na zemi s notebookmi, ďalší sa hrnuli k bufetu. Nina len stála, opretá o stenu, snažiac sa zachytiť rovnováhu.
„Hej, Katka!“ zvolala, keď zbadala svoju kamarátku prichádzať z opačnej strany. Katka bola vždy žiarivá – blond vlasy, úsmev, postava, ktorú si všimol každý chalan na internáte. Dnes však vyzerala rovnako zmätene ako ona.
„Čo sme to do seba včera liali?“ spýtala sa Nina, keď sa stretli.
„Víno, potom gin, potom rum... a potom? Neviem,“ zasmiala sa Katka, „myslím, že niekto vytiahol slivovicu.“
„Bože,“ zastonala Nina. „Mám vôbec tašku?“ Obzrela sa, akoby ju mohla mať prilepenú na chrbte, ale nič.
„Ostala u mňa,“ povedala Katka a potiahla ju za rukáv. „Poď, ideme na tú prednášku, alebo sa aspoň tvárme, že ideme.“
„Ktorú?“
„Neviem,“ zasmiala sa Katka, „niečo z psychológie… alebo marketingu?“
Nina sa smiala tiež, hoci smiech znel trochu prázdno. Ich hlavy boli ťažké, telo ľahké, myšlienky rozmazané. Vošli do učebne, ktorá im pripadala povedomá. Sadli si do zadnej lavice a pozorovali, ako sa pred tabuľou niečo deje.
„To je… mikroekonómia,“ zašepkala Nina po chvíli.
„Do riti,“ zasmiala sa Katka, „to nemáme ani zapísané!“
Profesor sa na nich pozrel ponad okuliare. Obe na seba pozreli, bez slova vstali a vyšli von.
Na chodbe sa zastavili a Katka sa chytila za hlavu. „Ja fakt neviem, kde som. Mne sa tá aula normálne točí.“
„Tak poďme niekam, kde sa netočí,“ navrhla Nina.
„Internát?“
„Presne.“
Na internáte bolo prázdno. Väčšina študentov bola na prednáškach, len z diaľky bolo počuť rádio z vrátnice. Katka otvorila dvere do svojej izby a obidve sa zasmiali – v strede stála prázdna fľaša vína, dve poháre a na zemi neporiadok.
„Takže… to nebol sen,“ poznamenala Nina.
„Nie,“ usmiala sa Katka. „Pamätáš si aspoň niečo?“
Nina sa zasmiala, ale hneď si sadla na posteľ. „Pamätám si, že si sa ma snažila naučiť tancovať na stole.“
„A ty si mi rozliala rum na tričko,“ pripomenula jej Katka.
„A potom…“ Nina na chvíľu stíchla. „Potom si ma pobozkala.“
Katka sa zatvárila, že hľadá niečo v zásuvke. „Hej. Ale ty si ma pobozkala prvá.“
Ticho medzi nimi bolo dlhé. V izbe bolo cítiť zvyšky parfumu, vína a ranný prach.
„Vieš, že sa mi páčiš?“ povedala Katka zrazu.
Nina zdvihla pohľad. „Ja viem.“
Katka sa k nej posadila, opatrne. Ich plecia sa dotkli, potom prsty. Bozk bol iný ako včera – pomalší, jemnejší, triezvejší.
„Nemali by sme,“ pošepkala Nina.
„Možno nie,“ povedala Katka, „ale chceme.“
Zvyšok dňa sa roztiahol ako film v pomalom zábere. Ležali na posteli, rozprávali sa, smiali, zaspávali. Bolo to opité, ospalé popoludnie dvoch dievčat, ktoré sa báli pomenovať, čo medzi nimi je.
Keď sa slnko začalo strácať za strechami internátu, Katka vstala, otvorila okno a pozrela von. „Mama mi písala,“ povedala potichu. „Bratovi našli v krvi alkohol, nabúral. Je v nemocnici.“
„Preboha,“ vydýchla Nina.
Katka si sadla späť na posteľ a sklonila hlavu. „Včera som od neho doniesla ten rum. Chcel, aby som ho vzala, že je to ‘na zábavu’.“
Nina sa na ňu pozrela. Všetko v nej sa stiahlo.
„Katka…“
„Viem,“ prerušila ju. „Viem, že som sprostá. Ale keď si so mnou, tak... mám pocit, že všetko ostatné zmizne.“
Nina ju objala. Dlho, pevne. V izbe bolo ticho. Vonku bolo počuť len vietor a vzdialené zvonenie električky.
Neskôr, keď sa Nina vracala sama na svoj internát, mala pocit, že sa jej znova vracia tá hmla. Nie opitá, ale tá druhá – tá, čo sa usadí medzi človekom a svetom, keď nevie, či spravil niečo správne, alebo len niečo, čo potreboval cítiť. Vo vrecku mala Katkinu vizitku s číslom, ktoré tam nechala perom napísané už dávno predtým. Zastavila sa, otočila a pozrela späť k oknu. Svetlo v Katkinej izbe ešte svietilo.
Usmiala sa. Nie triezvo, nie opito. Ale úprimne.
