Výpomoc kamarátke

Mám jednu úžasnú kamarátku, bývalú kolegyňu, ktorú poznám už celé roky. Často bola mojou životnou oporou, bútľavou vŕbou pre problémy, o ktorých nevie ani moja rodina. Bola to tá osoba, ktorej som mohla povedať úplne všetko – bez strachu z odsudzovania. Len počúvala, snažila sa pochopiť, povzbudiť a podržať ma. Nazvime ju Majka.

Pred mesiacom sa Majke narodilo bábätko, na ktoré sa s manželom dlho tešili. Počas celého tehotenstva sme spolu veľa telefonovali a písali si. Prežívala som s ňou obavy, či všetko dobre dopadne, aj radosť po narodení. Hovorila mi aj o svojich obavách – či náročné tehotenstvo vydrží ich manželstvo. Mala pocit, že je pre manžela menej príťažlivá a že ich spoločný intímny život sa vytratil.

Jedného dňa sme sa dohodli, že prídem na víkend k nim do neďalekého mesta. Chcela som jej pomôcť s domácnosťou, trochu ju odbremeniť a zároveň sa porozprávať o všetkom možnom. V piatok som šla do práce už zbalená a po nej rovno k nim.

Keď som prišla, pustili sme sa do upratovania. Na byte bolo vidno, že mužská ruka má pri upratovaní trochu iné priority než ženská. Pomáhal mi aj jej manžel Maťo, ktorý presne vedel, kde čo majú uložené.

Už počas upratovania som si všimla jeho pohľady. Občas sa na mňa zadíval o čosi dlhšie, než by bolo bežné. Mala som na sebe legíny a voľné tričko so športovou podprsenkou. Keď som sa ohýbala alebo naťahovala pri umývaní okien, cítila som jeho oči na sebe. Nebolo to nepríjemné, skôr som si to jednoducho uvedomovala.

Upratovanie sme skončili krátko pred ôsmou. Majka začala pripravovať večeru a Maťo vybehol ešte niečo vybaviť. Ja som sa rozhodla osprchovať. V sprche som si užívala teplú vodu, keď sa zrazu otvorili dvere kúpeľne a vošiel dnu Maťo.

„Prepáč, nevedel som, že si tu. Len si rýchlo umyjem ruky,“ povedal.

Umývanie rúk však trvalo podozrivo dlho. Aj keď som bola otočená bokom, mala som pocit, že ma pozoruje v zrkadle. Vtedy som si spomenula na Majkine slová o tom, že sa po pôrode necíti pripravená na sex a že Maťovi nedokáže dať všetko, čo by možno ako muž potreboval. Keď som sa dosprchovala a prezliekla do dlhšieho trička a nohavičiek, išla som do kuchyne. Navečerali sme sa všetci traja a potom sa Maťo išiel osprchovať.

Zostala som s Majkou sama a opýtala som sa jej, ako sú na tom teraz s intímnym životom. Povedala mi, že už asi tri mesiace nič nemali. Bolo jej to veľmi ľúto a uvedomovala si, že Maťo má určite svoje potreby. Zároveň si veľmi vážila, že na ňu netlačí.
Po večeri sme sa presunuli do izby. Posteľ bola rozložená, televízor ticho svietil v rohu miestnosti a z kuchyne ešte doznievala vôňa večere. Majka si sadla ku mne a prehodila cez nás veľkú deku. Maťo si sadol kúsok oproti, tak aby na nás videl.
Otvoril fľašu vína a nalial dva poháre. Jeden mne, druhý sebe.
Majka si len povzdychla.

„Ja nemôžem,“ usmiala sa a pohladila sa po ramene. „Malý by asi protestoval.“

Film začal, ale nikto ho poriadne nesledoval. Cítila som zvláštne napätie vo vzduchu. Niečo nevyslovené viselo medzi nami.

Majka sa zrazu pozrela na Maťa.

„Bol si nejako dlho v tej sprche,“ povedala pokojne.

Maťo pokrčil plecami.

„Len som sa sprchoval.“

Na chvíľu bolo ticho. Potom Majka dodala:

„Takže… nič viac?“

Takmer som sa zadusila vínom. Maťo sa najskôr zatváril zaskočený, potom sa krátko zasmial, akoby nevedel, či to myslí vážne.

„Nie,“ povedal. „Aj keď… chuť by bola.“

To priznanie viselo vo vzduchu ťažšie, než by som čakala. Majka sa oprela o vankúš a chvíľu mlčala. Jej pohľad bol zvláštny – akoby premýšľala nahlas, ale slová ešte neprichádzali.

„Viem, že to nemáš ľahké,“ povedala napokon potichu.

Maťo nič nepovedal, len sa pozeral do pohára.

„A viem aj to,“ pokračovala, „že som ti posledné mesiace veľa nedala.“

To už bolo cítiť napätie aj vo mne. Nebola som si istá, či tu ešte stále sedím ako kamarátka na návšteve, alebo už ako nechcený svedok ich intímneho rozhovoru.

„To nie je výčitka,“ povedal Maťo rýchlo. „Rozumiem tomu.“

Majka sa naňho pozrela tým typickým pohľadom, ktorým ho pravdepodobne poznala lepšie než ktokoľvek iný.

„Rozumieš… ale potreba nezmizne.“

V izbe zavládlo ticho. Zrazu som mala pocit, že by som tam možno ani nemala sedieť.

„Možno by som vás mala nechať chvíľu samých,“ povedala som opatrne.

„Nie,“ povedala Majka okamžite.

Pozrela na mňa – a v jej očiach bolo niečo nové. Niečo rozhodné. Potom sa pomaly obrátila späť k Maťovi.

„A čo keby dnes veci boli trochu inak?“ spýtala sa.

Maťo nechápal.

„Ako inak?“

Majka sa na chvíľu odmlčala. Potom sa pozrela najprv na mňa, potom na neho.

„Čo keby sme dnes návštevu nepovažovali za cudziu?“

Srdce mi na chvíľu vynechalo. Nevedela som, či to myslí ako žart. Ale podľa jej výrazu bolo jasné, že nie.
Maťo sa ani nepohol. Len sa na ňu pozeral.

„Majka…“ povedal ticho.

„Len premýšľam nahlas,“ odpovedala.

Pozrela sa na mňa.

„Ty vieš, že ti dôverujem.“

V tej chvíli som si uvedomila, že sa niečo mení. Niečo, čo už možno nebude možné vziať späť.
A práve preto som vedela, že sa s ňou potrebujem porozprávať sama.

„Maťo,“ povedala som po chvíli, „mohol by si nás na chvíľu nechať samé?“

Pozrel najprv na mňa, potom na Majku. Bolo vidieť, že je zmätený, ale nakoniec prikývol a odišiel do vedľajšej izby. Keď sa za ním zavreli dvere, obrátila som sa na Majku.

„Myslíš to vážne?“

Prikývla bez váhania.

„Úplne.“