V práci to začalo nenápadne. Ako vždy. Ráno porada, čísla, reporty… Marta sedela oproti mne a tvárila sa sústredene. Ale vždy, keď som zdvihla oči, už sa na mňa pozerala. Nie dlho. Len presne dosť. A ten malý úsmev, ktorý si nechávala len pre mňa, bol horší než čokoľvek otvorené. Poobede prišla do mojej kancelárie. Zaklopala — ale bez čakania vošla. „Máš chvíľu?“ oprela sa o dvere. Mala. Vždy som mala, keď šlo o ňu. Rozprávali sme sa o práci… aspoň oficiálne. V skutočnosti to bol len dôvod, aby sme stáli bližšie, než bolo potrebné. Aby medzi vetami vznikali tie malé tiché medzery, v ktorých sa dalo povedať úplne všetko — bez slov. Keď odchádzala, zastavila sa vo dverách. „Dnes idem neskoro,“ poznamenala. Len som prikývla. Ale už vtedy som vedela, že ten deň neskončí normálne. Večer. Kancelárie prázdne, svetlá stlmené, chodby tiché. Prišla za mnou sama. „Už nič nejde,“ pokrčila plecami. „A nestíham bus.“ Pozrela sa na mňa priamo. Žiadna neistota. Len tichá istota, že odpoveď pozná. „Odveziem ťa,“ povedala som. Bez rozmýšľania. Auto. Najprv normálna cesta. Mesto, semafory, zopár áut. Rozprávali sme sa. O hlúpostiach. O veciach, ktoré si už ani nepamätám. Pamätám si len ju. Ako sedela vedľa mňa. Ako sa občas otočila. Ako vedela presne, čo robí — a nič nezastavila. A potom prišiel ten moment. Bez slova som zabočila. Prudko. Mimo jej smeru. „To nie je moja cesta,“ poznamenala pokojne. „Viem,“ odpovedala som. A už som nezabočila späť. Les. Cesta tmavšia, užšia, prázdna. Motor som vypla náhle. Svetlá zhasli. Zostala len noc a naše dýchanie. Tentokrát som sa na ňu otočila okamžite. Bez masky. Bez „šéfky“. Len ja. Sekunda ticha. A potom pohyb. Ruka do jej vlasov — pevne, rozhodne, bez testovania hraníc. Prstami som ju pritiahla bližšie skôr, než stihla čokoľvek povedať. Zadržala dych. Ale neustúpila. Práve naopak.
