Po škole

Na chodbe starej školy už dávno utíchol ruch študentov. Ozýval sa len tlmený zvuk krokov a občasné škrípanie dverí. Večerné svetlo sa opieralo o vysoké okná a vytváralo mäkké tiene na stenách.
Martin, učiteľ telesnej výchovy, si práve ukladal pomôcky do kabinetu, keď začul jemné zaklopanie.
„Môžem?“ ozval sa ženský hlas.
Vo dverách stála jeho kolegyňa – Jana. Dlhé blond vlasy jej voľne splývali na ramená, športová postava sa rysovala pod jednoduchým, no elegantným oblečením. Pôsobila sebavedomo, no v očiach mala niečo hravé.
„Jasné,“ usmial sa Martin, no cítil, ako sa atmosféra okamžite zmenila.
„Zabudla som si tu zošit,“ povedala a prešla bližšie. Ich pohľady sa stretli. Na okamih sa zdalo, že čas sa spomalil.
Kabinet bol zrazu príliš malý.
„Tu je,“ podal jej zošit, no ich prsty sa na sekundu dotkli. Ten dotyk bol nečakane intenzívny.
Jana sa naňho zadívala o niečo dlhšie, než by bolo bežné.
„Vieš… vždy som si myslela, že po vyučovaní je tu zvláštne ticho,“ zašepkala.
„Možno nie až také ticho,“ odpovedal ticho Martin.
Stáli blízko seba. Tak blízko, že cítil jej parfum, jemný a teplý. Jej dych bol pokojný, no zrýchľoval sa rovnako ako ten jeho.
„Mali by sme ísť,“ povedala, ale nepohla sa.
„Asi áno,“ prikývol, no tiež zostal stáť.
Medzi nimi viselo napätie, ktoré už nebolo možné ignorovať.
Jana sa jemne usmiala a spravila malý krok bližšie. Martin automaticky zdvihol ruku a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. Jeho dotyk bol opatrný, no zároveň plný túžby.
Ich pohľady sa opäť stretli – tentoraz bez úniku.
A potom sa to stalo prirodzene.
Naklonili sa k sebe a ich pery sa stretli v pomalom, vášnivom bozku. Nebol unáhlený, bol presne taký, aký mal byť – plný potlačovaných emócií, ktoré si obaja dlho nepriznali.
Vonku sa zotmelo.
Škola bola tichá, no v tom malom kabinete sa zrodilo niečo, čo už nešlo vrátiť späť.