Ubud I.

Dohodli sa, že sa stretnú na Bali, v bájnom meste Ubud, kde sa traduje, že vyviera zo zeme životodarná energia. On objednal hotel – malý, s niekoľkými vilami, ktorý tam stojí už vyše tridsať rokov. Vybral vilu s vlastným bazénom.

Ona prišla skôr. Ubytovali ju a ona sa cítila ako Alenka v ríši divov – v takomto hoteli dovtedy nikdy nebývala. Každý detail hovoril o čase, o rukách, ktoré tu niečo budovali s láskou. Práve keď obdivovala záhradu, zavibroval jej telefón. Písal, že je na ceste z letiska.

Cestoval za ňou cez súmrak. Z okna auta pozoroval, ako sa nad ostrovom zaťahuje obloha, a sem-tam sa zablyslo. Blesk ožiaril vzdialené kopce, dažďové oblaky viseli nízko nad ryžovými poľami. Vzduch bol ťažký, nabitý elektrinou – alebo to bol len on?

Pred týždňom sa rozišli doma vo hádke. Ona sa bála, že za ňou nepríde. Celý let sedela s týmto strachom v žalúdku.

Asi za hodinu stál už aj on na recepcii. Personál sa mu úctivo uklonil a vtom – spoza rohu, po schodoch – vybehla ona. Biele dlhé šaty sa za ňou vlnili a ona sa mu hodila okolo krku bez jediného slova. Len sa ho pevne chytila. On zavrеl oči a vdychoval vôňu jej vlasov.

Hotelový riaditeľ ich osobne odprevadil do vily. Bola nádherná – celá vytesaná z tmavého kameňa, s tíkovým nábytkom, ktorý voňal tropickým drevom. Posteľ s baldachýnom a jemnou moskytiérou stála uprostred izby ako oltár. Veľké okno otváralo výhľad do záhrady, na bazén a za ním na ryžové polia, ktoré sa strácali v hmle prichádzajúcej búrky. Kúpeľňa bola otvorená, skoro vonkajšia – s veľkou kamennou vaňou a dažďovou sprchou pod holým nebom.

Keď za nimi riaditeľ zatvoril bránu, objal ju. Pobozkal ju dlho a silno – ten bozk, ktorý v sebe niesol celý ten týždeň odlúčenia a nevypovedaných slov.

Po dlhom lete bol unavený, ale dal si sprchu a tá ho prebrala. Vyšiel z kúpeľne na terasu. Nebo bolo celé zatiahnuté, blesky tancovali na horizonte v tichom, vzdialenom divadle. Obrátil sa k nej.

„Aká je voda v bazéne?"

„Asi studená," odpovedala a sledovala ho očami.

Namočil nohu. Studená, áno – ale správne studená, letná studená. Odhodil osušku a vošiel. Voda mu siahala po pás. Pozrel na ňu.

„Poď."

Nemusel povedať viac. Pomaly, bez ponáhľania, zložila šaty. Stála pred ním chvíľu v tme záhrady, osvetlená len vzdialenými blyskami, a potom vošla do vody.

Objal ju hneď, ako sa k nemu priblížila. Ona si omotala nohy okolo jeho bedier a medzi nimi zaiskrilo – okamžite, ako vždy medzi nimi. Jeho mužnosť bola tvrdá proti jej bruchu a ona vydala tichý zvuk, niekde medzi vzdychom a smiechom.

Začali sa bozkávať. Vášnivo, hladovo – s tým celotýždňovým hladom. Točili sa v bazéne, voda ich nadnášala, spomaľovala každý pohyb do niečoho snovejšieho.

Pomaly ju priviedol k okraju. Zdvihol ju na kamenné sedenie na okraji bazéna a roztiahol jej stehná. Sklonil sa k nej a jeho pery sa vpili do jej rozkroku. Miloval ju takto – cítil, ako reaguje na každý dotyk jeho jazyka, ako sa jej dych láme. Ona mu zapustila prsty do vlasov a pritláčala si ho bližšie. Jeho jazyk blúdil po jej pyskoch, krúžil okolo citlivého miesta, potom sa noril hlbšie – a ona sa nedokázala ubrániť. Prvý orgazmus ju prekvapil svojou rýchlosťou, vlna za vlnou, a ona mu stihla len zašepkať jeho meno.
Zviezla sa späť do vody, chytila ho za tvár a pobozkal ho. Potom mu oči povedali, čo chce.

Posadil sa na okraj bazéna. Ona zostala vo vode a vzala ho do úst – pomaly, s poznaním jeho tela, ktoré nadobúdala roky. Vedela presne, čo ho privádza k šialenstvu, a presne toto mu teraz robila. On sa opieral rukami o kameň a díval sa na ňu – na jej tmavé vlasy, na jej oči, ktoré sa na neho pozerali zdola nahor – a myslel si, že krajší pohľad na svete neexistuje.

Po chvíli ju zastavil. Ešte nie.

Zviezol sa do vody, otočil ju k sebe chrbtom a postavil sa za ňu. Pomaly, veľmi pomaly sa do nej zasunul. Vydala dlhý, hlboký vzdych. Voda spomaľovala jeho pohyby, každý záber bol pomalší, hlbší, a to ju dráždilo až k zúrivosti. Chytila sa okraja bazéna a on ju držal za boky a pohyboval sa v nej dlhými, pravidelnými vlnami.

Potom ju otočil. Oprela sa lakťami o okraj, voda jej siahala po pás, a on vstúpil do nej znova – tentoraz prudšie. Držal ju za boky a dorážal do nej, ona vzdychala, potom kričala – a jej hlas sa stratil v šumení dažďa, ktorý práve začal padať. Teplý tropický dážď, ktorý ich oboch mokril a ona sa smiala a kričala zároveň, keď ju zachvátil druhý orgazmus.

On stále vydržal – jeho výdrž ju vždy udivovala.

Objímali sa, točili sa vo vode, nechali dážď na seba pršať. Nad ryžovými poľami búrka konečne naplno prepukla, blesky kreslili svetelné stromy na oblohe a oni stáli v bazéne a sledovali to divadlo, ona s hlavou opretou o jeho hrudník.

Nakoniec vyšli. Spoločná sprcha – teplá, pomalá, bez slov. Umývali sa navzájom s tou nežnosťou, ktorá prichádza až po rokoch blízkosti. Vysušili sa veľkými bielymi uterákmi a ona si ľahla na posteľ pod baldachýnom a moskytiérou, ktorá sa mierne vlnila v prievane.

On ľahol vedľa nej. Pritiahol ju k sebe, ona položila hlavu na jeho hrudník a počúvala jeho srdce.
Dažďové kvapky búšili do strechy. Za oknom svietili blesky.

„Milujem ťa," šepkal jej do vlasov. Znova a znova, tichšie a tichšie.

Ona bola v siedmom nebi.

A takto zaspali.