Čo prezradí päta

Prišla k nemu po dlhom dni. Bolo to na nej vidieť – nie na tvári, tá sa usmievala – ale on si všimol ako si pri dverách vyzúva lodičky a na sekundu privrie oči.

„Boleli ťa celý deň?"

„Celý deň," potvrdila. „Prezentácia, potom obed so šéfom, potom ešte nákup. V tých krásnych nástrojoch pomalého mučenia."

Zobral jej kabát, ona prešla do obývačky a padla na pohovku. On šiel do kuchyne, vrátil sa s dvoma pohármi vína a sadol si na druhý koniec pohovky.

„Daj sem," povedal a pokynul na jej nohy.

Pozrela sa na neho s tým svojím výrazom – napoly pobavená, napoly niečo iné.
„Už zase?"

„Už zase."

Zdvihla nohy a položila ich do jeho lona. Mal teplé ruky – to bola jedna z prvých vecí ktoré si na ňom všimla. Nikdy studené, nikdy váhavé.

Vzal jej chodidlo do oboch dlaní a začal. Nie masáž v klasickom zmysle – skôr rozhovor. Palcom pozdĺž klenby, pomalý tlak na pätu, prsty medzi jej prstami. Ona sa pretiahla celým telom ako mačka.
„Vieš že toto je tvoja vec, nie moja," povedala, ale v hlase nemala ani štipku sťažnosti.

„Moja vec ťa bolí menej."

„To je pravda."

Pokračoval. Vedel kde má napätie – vždy na rovnakom mieste, pod malíčkom, kde ju lodičky tlačili. Pracoval tam dlhšie, kým nepocítil ako sa uvoľňuje. Ona medzitým pila víno a sledovala ho ponad okraj pohára.

„Čo sa ti na tom páči?" spýtala sa. Nie prvýkrát, ale vždy sa pýtala inak – s iným záujmom.
Premýšľal chvíľu.

„Chodidlo je úprimné," povedal nakoniec. „Tvár klamať vieš. Nohy nie."

Ona sa potichu zasmial.

„A čo ti teraz hovoria moje nohy?"

„Že víno bolo dobrý nápad. A že si rada tu."

„Nie som taká čitateľná."

„Si."

Presunul sa na druhé chodidlo. Ona odložila pohár – ten detail si všimol – a zavrela oči. Keď začal prechádzať jazykom po klenbe jej chodidla ona sa ostro nadýchla.

„To je... iné," vydýchla.

„Viem."

Bozkával pätu, prechádzal po vonkajšej hrane chodidla, bral prsty jemne do úst jeden po druhom. Ona sa prestala tváriť že je to len milá masáž. Rukou si chytila vankúš a pritisla ho k tváre na sekundu.
„Nepomôže," poznamenal bez toho aby prestal.

„Čo nepomôže?"

„Vankúš."

Zdvihla ho od tváre. Pozrela sa na neho – oči tmavšie ako pred chvíľou, líca červenšie ako od vína.

„Si hrozný."

„Viem."

Pomaly jej stiahol samodržky – hoci jednu dávno stratili – a pokračoval. Rukami prechádzal po lýtkach, za kolená, pomalým tlakom ktorý hovoril viem čo robím, nechaj ma. Ona sa nechala.

Po chvíli sa posadila. Vzala jeho tvár do dlaní a pobozkala ho – dlho, bez náhlenia.

„Poď," povedala.

„Kam?"

Vstala, vzala ho za ruku a nevysvetľovala. On sa usmial a šiel.

Neskôr, keď ležali a ona mala nohy prehodené cez jeho, pohladila ho po hrudníku.

„Vieš čo je na tebe zvláštne?" povedala.

„Len jedna vec?"

„Že to robíš tak... vážne. Ako keby to bola skutočná starostlivosť."

„Je."

Mlčala chvíľu.

„Ja viem," povedala nakoniec. „Preto som tu."

Vonku zašumel vietor. Vnútri bolo teplo, víno dopité, nohy konečne bez bolesti.