Polnoc v jantárovom svetle

Pokračovanie....

​Ticho v miestnosti zhustlo, až sa zdalo, že sa ho možno dotknúť. Hudba v pozadí sa zmenila na hlboký, pulzujúci rytmus, ktorý akoby tĺkol v dokonalej harmónii s ich srdcami. Už to nebol len tanec; bola to magnetická príťažlivosť, ktorej sa nedalo a ani nechcelo vzdorovať.

​Pomaly, bez toho, aby spustil oči z jej pohľadu, prešiel prstami od jej pása nahor, sledujúc líniu jej chrbtice. Cítil každý jeden drobný záchvev jej tela. Keď jeho dlaň spočinula na jej šiji, jemne ju prinútil zakloniť hlavu. V jej očiach videl odraz plameňa sviečky – a niečo oveľa spaľujúcejšie.

​„Máš strach?“ spýtal sa tak ticho, že to takmer nebolo počuť. „Nie zo strachu,“ odpovedala s úsmevom, ktorý bol skôr priznaním. „Mám strach z toho, ako veľmi po tomto momente túžim.“

​Jej prsty, doteraz len zľahka položené na jeho ramenách, sa pevne zaryli do látky jeho košele. Pritiahla si ho k sebe, až kým sa ich telá úplne nespojili. V tej chvíli sa svet vonku – dážď, mesto, povinnosti – rozplynul v neexistenciu. Zostala len vôňa jej pokožky, ktorá hriala viac než oheň v krbe, a elektrické napätie, ktoré prebehlo každým ich dotykom.

​Sklonil sa k jej uchu a jeho hlas bol nízky, hlboký a chrapľavý: "Noc je ešte mladá, ale mám pocit, že som na tento moment čakal celý život." ​Jeho pery sa len o milimeter minuli s jej perami a namiesto toho jemne prešli po jej sánke až k pulzujúcej tepne na krku. Bol to bozk ľahký ako vánok, no zanechal po sebe stopu, ktorá pálila. V miestnosti nebolo počuť nič, len ich zrýchlený dych a vzdialené búšenie hromu, ktoré len podčiarkovalo búrku, čo sa práve rozpútala medzi nimi.

​Cítil, ako sa v nej uvoľnilo posledné zvyšky váhania. Keď sa ich pohľady znova stretli, obaja vedeli, že slová už nie sú potrebné. Táto noc nebola o rozprávkach, ale o skutočnej, hmatateľnej túžbe, ktorá nepotrebuje svetlo, aby bola videná.