Živočíšne splinutie

Hustý tropický dážď bubnoval na strechu opustenej drevenej chatrče hlboko v thajskej džungli. Vzduch bol horúci, lepkavý a takmer hmatateľne presýtený vlhkosťou. Vnútri nesvietilo žiadne svetlo, len blesky z vonku občas ostro preťali tmu a na stenách vykreslili siluety dvoch mužov.
​Oliver a Gabriel boli na úteku už tri dni. Premoknutí na kožu, špinaví od blata a unavení na smrť, no poháňaní čistým adrenalínom. Keď za sebou konečne zavreli masívne drevené dvere, nebezpečenstvo vonku ustúpilo niečomu oveľa naliehavejšiemu. Napätie, ktoré medzi nimi rástlo počas týždňov skrývania, v tejto tesnej izolácii definitívne explodovalo.
​Surová netrpezlivosť
​Gabriel schmatol Olivera za mokré tričko a bez slova ho hodil o stenu. Drevo pod váhou ich tiel ticho zaprašťalo. Oliver ani na sekundu nezaváhal – okamžite odpovedal, zaryl prsty do Gabrielových ramien a pritisol svoje pery k jeho v dravom, majetníckom bozku. Bola v ňom chuť dažďa, potu a divokého prúdu energie.
​Zhadzovanie premočeného oblečenia bolo surové a bleskové. Látka sa lepila na ich napnuté svaly, trhali ju zo seba s netrpezlivosťou divochov. V tme chatrče, prerušovanej len zábleskami búrky, sa stretli ich nahé, rozpálené telá. Žiadne hry, žiadne zdržiavanie. Obaja vedeli, čo chcú, a chceli to hneď.
​Živočíšne splynutie
​Gabriel otočil Olivera chrbtom k sebe a pritlačil ho hruďou na hrubý drevený stôl uprostred miestnosti. Oliver sa dlaňami oprel o chladné drevo, zaklonal hlavu a ticho, chrapľavo zavrčal, keď ucítil Gabrielovo horúce telo tesne za sebou. Gabriel mu jednou rukou drsne chytil vlasy, aby mu zaklonil hlavu ešte viac, a zubami sa mu zahryzol do ramena, zatiaľ čo druhou rukou nekompromisne roztiahol jeho boky.
​Keď sa Gabriel jedným tvrdým a hlbokým prírazom vnoril do Oliverovho tesného vnútra, chatrčou otriasol hlasný, dychtivý výkrik. Oliver zaryl nechty do starého dreva stola, až mu za ne zaliezli triesky, no bolesť okamžite preglgla vlna spaľujúcej rozkoše.
​Gabriel nasadil divoké, neúprosné tempo. Každý rázny pohyb bol hlboký a čistý, sprevádzaný hlasným, mokrým zvukom narážajúcich tiel, ktorý splýval s dunením hromov vonku. Vlhký vzduch džungle ich telá obalil vrstvou potu, takže sa o seba kĺzali s neuveriteľnou živočíšnosťou. Gabriel nepoľavoval, zaryl prsty do Oliverových bokov, zanechávajúc na nich tmavé otlačky, a vrážal doňho celou svojou váhou. Oliver sa pod ním rytmicky prehýbal, strácal kontrolu nad vlastným hlasom a do tmy búrky púšťal jeden hriešny, hrdelný ston za druhým.
Gabriel... viac... nezastavuj sa!“ kričal Oliver pomedzi zaťaté zuby, zatiaľ čo ho trenie vnútri privádzalo do šialenstva.
​Explózia v džungli
​Tlak a horúčava dosiahli bod varu. Gabriel ešte viac zrýchlil, jeho dych bol krátky, horúci a narážal na Oliverov krk. Celé telo mu stuhlo v očakávaní konca. V posledných sekundách čistej, nekontrolovateľnej extázy Oliver s pretiahnutým krikom vyvrcholil na drsný stôl, poháňaný len surovým tlakom Gabrielovho tela. V tom istom momente Gabriel s hlbokým, živočíšnym vrčaním vrazil doňho najhlbšie, ako to bolo možné, a s prudkými, pulzujúcimi zášklbmi doňho uvoľnil všetku svoju horúčavu.
​Zostali prepletení v tme, ťažko oddychujúc na stole, zatiaľ čo tropický dážď vonku pomaly strácal na sile. Vzduch v chatrči bol ťažký, no hrozba z hlbín džungle bola nateraz zabudnutá. Mali jeden druhého.