"Good girl."

Keď som sa večer vracal domov, mesto už bolo tiché. Ulice mokré po daždi, svetlá áut rozmazané na asfalte a v hlave som mal len ju.

Vedela čakať.
Vedela poslúchať.
A najviac som na nej miloval to, ako veľmi ju ničilo samotné očakávanie.

Ráno som jej povedal len pár jednoduchých pravidiel.
Má zostať doma. Má čakať. A keď prídem, chcem ju nájsť presne tam, kde som ju nechal.

Nepotrebovala viac.

Celý deň som si predstavoval, čo sa jej odohráva v hlave. Ako sedí sama v tichom byte, nervózne sa vrtí na gauči a každú chvíľu kontroluje čas. Ako sa snaží byť poslušná, aj keď jej vlastné telo postupne prestáva spolupracovať.

A presne to sa mi na nej páčilo.

Tá nevinná snaha byť dobrá aj vo chvíli, keď už bola úplne stratená vo vlastných predstavách.

Keď som konečne odomkol dvere, ovanulo ma ticho a jemná vôňa jej parfumu. Nikdy nezapínala televízor, keď ma čakala. Vedela, že milujem ten moment, keď po vstupe do bytu počujem len jej dych.

Sedela na kraji gauča.

Chrbát vystretý.
Stehná tesne pri sebe.
Ruky poslušne položené v lone.

Ani sa nepohla.

Len oči mala sklopené a podľa zrýchleného dýchania bolo jasné, že ma vnímala od prvej sekundy.

Pomaly som za sebou zavrel dvere a chvíľu ju len pozoroval.

Bola nádherná práve v tej chvíli nepokoja. V tom napätí. V tej potrebe páčiť sa mi.

„Takto ma čakáš celý večer?“

Jemne prikývla.

Podišiel som bližšie. Každý krok ju robil nervóznejšou. Videl som to na jemnom chvení stehien aj na tom, ako sa snažila pokojne dýchať.

Prstami som jej pomaly nadvihol bradu.

„Pozri sa na mňa.“

Poslúchla okamžite.

A v tom pohľade bolo všetko, čo som potreboval vidieť. Túžba. Napätie. Tá tichá potreba patriť niekomu, kto ju dokáže ovládať.

„Bola si dobrá?“

„Áno,“ vydýchla ticho.

Usmial som sa len veľmi jemne.

„Naozaj?“

Vtedy sa začervenala. A práve to ma utvrdilo, že jej telo ju prezradilo dávno predtým, než som sa jej vôbec dotkol.

Pomaly som skĺzol pohľadom nižšie. Na jej stehná a nohavičky, ktoré boli prevlhnuté až na druhú stranu.

Bola vlhká už celý deň.
Tak veľmi, že to cítila pri každom pohybe. Pri každom nervóznom stisnutí stehien. A čím viac na mňa myslela, tým menej to dokázala ovládnuť.

Vedela, že si to všimnem.

A práve tá predstava ju privádzala do šialenstva.

„Takže si na mňa myslela celý deň,“ povedal som pokojne.

Nepovedala nič. Len ticho sklopila oči.

Prešiel som jej dlaňou po stehne a cítil som, ako sa zachvela. Nebol v tom strach. Len čisté očakávanie.

Na stole vedľa gauča už ležali pripravené tmavé putá. Mäkké, ale pevné. Pripravené presne pre ňu.

Jej pohľad na nich na okamih skĺzol a okamžite zrýchlene vydýchla.

„Vieš, čo sa stáva netrpezlivým dievčatám.“

Jemne prikývla.

Chytil som ju za zápästie a pomaly si ju postavil pred seba. Bola nepokojná, no zároveň poslušná. Presne tak, ako som ju chcel mať.

Keď som jej prvýkrát obopol puto okolo zápästia, zavrela oči a potichu vydýchla, akoby celé hodiny čakala práve na ten okamih.

A ja som vedel, že toto je len začiatok.