Jednou rukou zvieral jej úbohé zápästia nad hlavou a druhou ju prudko chytil pod krk a skríkol: „Tak už budeš poslušná, dievčatko? Povedz to, Alica!“, okríkol ju. „Alebo chceš, aby som pokračoval?“ „Áno, budem poslušná, sľubujem“, zaúpela potichu. Muž vstal a zatiahol za povraz, aby sa postavila aj ona. „Ale aj tak si zaslúžiš trest!“ Namieril si to do stodoly starého domu, ktorú Alica vždy tak…

„Nemôžem ťa pustiť. Ešte nie.“, zašepkal. Z jeho slov zostala úplne ochromená a nemohla zo seba vydať ani hláska. Muž sa postavil a odišiel do kuchyne. Keď sa vrátil, v ruke držal nôž. Myslela si, že už nastala jej posledná hodina. V očiach mala strach ako splašené jahňa. Podišiel k nej a nožom prerezal povraz, ktorý jej zvieral úbohé nohy. Ako ju odviazal, koncami prstov prechádzal po odtlačkoch…

Prebrala sa ležiac na veľkej drevenej manželskej posteli, pri ktorej kraji stál stolík so sviečkou. Musel ju sem uložiť on. Ako pomaly prichádzala k vedomiu, uvedomila si, že je zviazaná. Zostala úplne v šoku. Ruky aj nohy mala zviazané hrubým lanom... "Čo sa to tu deje?", pomyslela si v duchu. "Čo ten chlap chce?" Keď sa porozhliadla po miestnosti, uvidela ho ako sedí v rohu v kresle a pohľadom…

... ale v tom sa zarazila. Odniekiaľ z diaľky počula, ako niekto otvoril bránu vpredu na dome. Vedela, že niekto vošiel, lebo tá brána vždy pri otvorení hlasno zaškrípala. Veľmi sa preľakla. Nemala ani tušenie, kto to môže byť. Nikoho v ten večer neočakávala. Od strachu počula, ako jej krv prúdi v hlave. Nemohla sa ani pohnúť. Nedokázala vydať ani hláska. V jednej chvíli jej napadlo, že by mohla…

Bolo príjemné piatkové popoludnie, slnko svietilo a Alica konečne dorazila. Tento týždeň si zaumienila, že víkend strávi sama oddychom na vidieku v dome jej prastarých rodičov v malej dedinke. Keďže bola dosť zaneprázdnená, z práce sa dostala až neskoro večer. Rýchlo nasadla do auta a cestou von z mesta sa ešte zastavila nakúpiť niečo na víkend. Náramne sa tešila, že si to užije len sama.…