rok 4018. Opäť som reinkarnovaná. Rozhliadam sa po svete. Niekde hlboko ukryté sa mi sem - tam objavujú útržky iných životov. Asi mi zle pichli injekciu zabudnutia. Z hlavy mi rašia zelené vlasy, presne ako vidíte na dokumentačnom foto a som nejaká unavená zatváram oči. " Nech som doma." V sekunde som premiestnená doma vo svojej predsieni. Krásny tento nový byt, všetko číre. V kuchyni pobehuje…

Ráno som musela ist vybaviť niečo pre mamu k jej lekárke a zostala mi polhodina času, a tak sedím na lavičke detského ihriska, chvalabohu že je teplo a neviem čo s ňou. Čakám na kolegu. Napadá ma aká rozdielna a inak ubiehajúca polhodina môže byť. Aká je krátka, keď sa ráno ponáhľaš a chceš všetko stihnúť a aká dlhá v čakaní. polhodina, keď sa ti chce ešte spať.. polhodina, keď utekáš na vlak...…

Všade húkali sirény, sanitky, policajné vozidlá. V masmédiách ohlasovali napadnutie zeme mimozemšťanmi. Celý svet bol hore nohami. Voda sa sypala a piesok sa lial - jaj to bolo v inej rozprávke... Všetci sa báli, čo bude ďalej. Ohučaná vystrašená, div že som neprevádzkovala piss a kaviár na rušnej ulici mesta, som dotiahla nohy domov. Zabuchla som dvere na sedem západov a od strachu som si…

mám otvorené okno a zhlboka vdychujem svieži vzduch. Vychutnávam si túto chvíľu pohody. Včera som sa statočne vyblbla na plavárni, vystískala s nečakaným stretnutím aj vyčvachtala vo vode. Milujem také dni, rovnako ako tento dnešný.. pohoda a kľud, rozmýšľam, akú scifi somarinu ešte napísať a či napísať svojej životnej túžbe.. predvčerom bol celkom milý... no hlavne si v mysli skladám veci do…

bol nudný, čierny a v neposlednom rade veľmi smutný. Stratila som všetkých dôstojníkov, vedcov aj najbližších spoluprcovníkov - áno spoluprcovníkov. Dobre vidíš, kto čítaš túto správu. Prechádzala som sa zničeným mestom. Videla som radodajky ako uspokojujú posledných živých bojovníkov, pár zlodejov okrádajúcih mŕtvoly. Všade dym a smrad. " Musíš odtiaľto preč!! Musíš, musíš!! Našepkávalo mi moje…

skloňujeme vo veľkom sex, láska, porozumenie, ale mňa napadá obyčajná kabelka. Koľko ukrýva krás, čo všetko sa do nej vlezie. Zo mňa býva okolie často prekvapené, že počkaj vytiahnem a pritom som schopná zabudnúť vreckovky a musím si ich kúpiť cestou. Ale v nečanej chvíli vytiahnem leukoplast a podám so slovami : "Tu máš zalep si to." Často som sama nechápem, ako to do nej vlezie. Nedávno som tu…

prešli roky a ona bola opäť pripravená, pripravená milovať, odovzdať sa mu celá .. rukami prehrabnúť šticu jeho prešedivelých vlasov, bozkávať jeho paže, znovu sa chichotať s niekým do rána a nesledovať čas ... dať svoju ruku do jeho ruky, kráčať lesom a zájsť na večeru, oddávať sa vášni a potom sa túliť s nehou ... schúlená v jeho objatí, hrať sa s končekami vlasov a cítíť jeho kožu na svojej ..…

tak myslím, že už to tak ostane, ako Pycka napísal a ja by som chcela poďakovať za Vaše hlasy. Vôbec som s tým nerátala, keďže som myslela, že sa to odvinie od bodov a boli tu šikovné dievčatá, čo mali bodov aj viac ako ja. Som si len tak písala, lebo ma to nesmierne bavilo. Ako hovorí moja neter na fotenie a sprostosti, ťa človek užije.:)) A ja hovorím: vďaka bohu za to :)) Takže ešte raz…

čítam ... ak sa zamiluješ do druhej, vyber si tú druhú, lebo ak by si miloval prvú, nezamiloval by si sa do druhej .. to bolo len také krátke zamyslenie v skutočnosti som chcela písať o niečom úúplne inom. Kedysi dávno, keď ešte teflónové panvice boli v plienkach a pomaly začínali nahrádzať smaltované ako mladá gazdinka, kúpila som si takúto panvicu. Tešila som sa, ako nič nemusím na oleji .…

keď som ho stretla zastrihal ušami, požmolil nosom a pokýval fúzami. Vykukli mu krásne biele zuby a srdečný smiech. Smial sa všetkým mojim hlúpostiam, nemal potrebu ma opravovať. Učiť ma žiť, ba ani vychovávať moje detí ako to robil podaktorý vôl. Miesto toho si ma privinul na najjemnejšiu kožušinku a nevedel sa odo mňa odtrhnúť. Muňkal dlhé hodiny, dni, mesiace. Vymuňkával iným nepočuteľnú a…